Prechod Veľkou Fatrou

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Minulý víkend sme sa vydali do Veľkej Fatry a vopred sme si povedali, že pôjdeme, aj keď nebude ideálne počasie. A nebolo.

Navyše, vlak nabral meškanie (celé Považie je rozmlátené, prerábajú trať, ale až na dreň, rozbité peróny, prosto kompletka), a tak sme nestihli prípoj do Lubochne.
Stretli sme sa teda (Hajo, Majo, Miro) s Hromadou v Kraľovanoch, vybavili administratíve pri okienku, aby sme sa mohli vrátiť bezplatne o jednu zástavku späť, dokonca sme dostali spiatočný lístok až do Bratislavy.
Do Lubochnianskeho sedla sme sa dostali až okolo 9 večer, aj keď je to len hodinku chôdze z Krpelian. Bolo výdatne popršané, mokrá vysoká tráva. Rozvili sme igelit a ľahli si do trávy. Očakávané sa stalo skutočnosťou a okolo 2 v noci prišla prehánka, našťastie rýchlo ustala.

Ráno sme vyrazili smerom na Chatu pod Borišovom. V tejto časti hrebeňa sme ešte neboli, a tak sme horeli očakávaním. Boli to súvislé zarastené krkaháje, značka išla presne po hrebeni, takže sme si dali 28km a 2200m prevýšenia za deň. Všade omladina, hloh, pŕhľava, chrapaždiny. Pomerne často sa na chodníku vyjadrovala miesta zver k aktuálnej politickej situácii, viedli sme debaty, či to boli diviaky alebo medvede. Dovedna sme stretli asi 4 ľudí. Obchádzala nás oblačnosť, kde-tu mrholilo. Vlhkosť okolo 90% a každý, i zdanlivo nenápadný kopček bol poctivý zapekač. Spomedzi nich jasne vynikal Kľak. Príkry nástup vystriedali polomy v miernom svahu. Cesta sa krútila vari do vývrtky a miestami mal výstup nádych divočiny a pralesa. Z Kľaku je ozaj pekný výhľad po okolí, dostaneš sa tam aj zdola z dediny po cestičkách (textová časť odhalila svoje poklady). Do toho príjemne pofukovalo a teplota kolísala medzi 10-15°C i obchádzal nás nejeden fujak so záluskom vypršať sa. Fajnovka. Ani na tričko, ani na mikinu. Posledný kopec sa tváril na mape úplne neškodne. Bol to jeden z najnechutnejších zapekačov, ktorý mal niekoľko prevrcholov a zavádzajúce lúčky. Keď sa človek predral cez stúpanie, ďalší polom i zradné hole, prišlo nekonečné záverečné stúpanie. Z posledného vrcholu sme už len prebehli na Chatu pod Borišovom, tentoraz sa nám tam podarilo ubyťovať.
Na druhej strane, mali sme z tohto hrebeňa pekné výhľady na východný hrebeň Veľkej Fatry a lúčanskú časť Malej, a zároveň je to trochu divočina, kde má človek pokoj. Cestou je niekoľko studničiek i vhodných miest na bivak. Narazili sme tiež na divú zver - srny i lane; nepriamo i na iné, ako som už spomínal...
Na Chate bolo veľmi útulne, čo nás po minulej skúsenosti prekvapilo, no ajtak sme platili 9 eur za spanie na špinavej zemi v jedálni. Večer sa niesol v znamení gitary, miestny strýco mal ozaj bohatý repertoár. Majo čulo nadväzoval kontakty.

Posledný deň sme prešli z Borišova cez Ploskú, ktorú nemám rád, poľahoby pod Rakytov. Tam už mal Miro problémy s kolenami, a tak traverzoval vrchol, ostatní sme šli hore. Na vrchole sme našli ľudí v zimných bundách a čiapkách. Boli zimomriví, ale predsalen, na jún bolo dosť chladno. Pod Rakytovom sme naďabili na veľmi sympatickú útulňu a predsavzali sme si niekedy ju opäť navštíviť. Túru sme zakončili romantickou prechádzkou po 6km dlhej asfaltke do Liptovskej Osady, Miro a Hromada pajchlovali.
Cestou v meškajúcom natrieskanom rýchliku do Bratislavy na nás celý čas pražilo slnko, taká naša klubová klasika.
Napriek všetkému to bol pekný výlet a všetci sme uvítali 3 dni mimo civilizácie.

-hajo-


Fotodokumentace

..::Hromada::..