Skialpstret 2014

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Dohodli sme, napokon len v zostave Hajo-Matula-Majo, že vyrazíme vo štvrtok okolo 2 z Bratislavy na tohtoročný Skialpstret.
Čo čert nechcel, samozrejme, som mal na poslednú chvíľu v práci poradu, zdržal som sa a pri odchode z domu sa naraz spustila veterno-daždivá smršť, pokazil sa mi mobil a bola zablokovaná brána. Začiatok ako z veľkej knihy.
Po nabratí Tomáša sme sa zastavili po Maja, Tomáš zistil, že nemá spácak a v dobrej nálade sme sa vydali na cestu. Musím povedať, že to pekne odsýpalo, na ceste bolo minimum áut a ani na Čertovici sme nestretali kamióny, až kým to Tomáš nezakríkol a vzápätí sa za zákrutou objavil ťahač naložený drevom. Za horským prechodom začal dážď a nečas, i sme sa obávali, ako bude prebiehať náš výstup na Chatu pri Zelenom plese. Našťastie sa počasie upokojilo a pod Tatrami už len kde-tu mrholilo.
Potom prišla fáza výstupu na chatu. Keďže som sa zbalil do 35-litrového batohu, mnoho vecí muselo byť pripnutých zvonka a nielen môj batoh sa podobal na legendárnu Adamovu káričku.
Po pripnutí lyží sme razom pochopili, že cesta nehor nebude ani ľahká, ani krátka, a začali sme už za šera kráčať lesom. Nechcelo sa nám veľmi zastavovať, ani vyťahovať čelovky, takže miestami boli aj nejaké šmýkačky, ale onedlho vyšiel mesiac, ktorý nám svietil na cestu.
Majo sa čoskoro stratil v šere pred nami a ja som mal pocit, že Tomáš je za mnou. Zrazu som zistil, že to hrkotanie za mnou nie je Tomáš, ale môj batoh. (:D)
Po výstupe nad hranicu lesa sa mi definitívne batoh, zjavne nie stavaný na 20-kilovú zátaž, začal zarývať do šije a cesta sa zdala nekonečnou. A tu zrazu vidím svetlo, i čudujem sa, prečo sa Majo vracia. Nebol to Majo. Bol to skúter a skoro ma zrámoval.
Našťastie som už o chvíľu kráčal po snežných pláňach pokrytých firnom a príjemná cesta mi znova dodala sily i odhodlanie, vedel som, že chata už nie je ďaleko. Aj keď nám pripadala cesta nahor dlhá, zistili sme, že to boli v skutočnosti necelé dve hodiny.
Ani sme sa nenazdali, a už sme boli po prípitku a večeri nanosení vo "Veľkom kumbáli," čo je ozaj názov plný eufemizmu.

V piatok sme sa vybrali my traja spolu s Kosťom, Katkou a Mirom do Medenej doliny. Keďže sa nám nechcelo ísť cez Flašku, odbočili sme do žľabu doľava. Tu som pochopil, že sedačka, ktorú som nechal v Bratislave, by sa bola zišla. Našťastie mi ju požičal Kosťo. Ten začal naťahovať v kľúčovom miesta repkový fix. Z nejakého dôvodu sme sa neskutočne tlačili pod začiatkom fixu, čo vzhľadom na ostré mačky nebolo veľmi príjemné. Zatiaľ čo ostatní rutinne stúpali hore, ja som sa musel popasovať s premiérou zimného lezenia. Nakoniec to celkom išlo, avšak najväčšie problémy som si spôsoboval sám, keďže som čakan zatínal prisilno a následne ho nevedel vytiahnuť. Pri lezení druhej dĺžky sme už z pochopiteľných dôvodov všetci vytvorili strapec okolo štandu, ktorý sa ešte viac zomkol, keď Kosťovi chýbali povestné centimetre (lana). Druhá dĺžka bola pre mňa už jednoduchšia, až na posledný "Hillaryho výšvih" (copyright Miro), ktorý spočíval v trávnato-ľadovej hrane, za ktorou už čakal vysmiaty Kosťo. Počas výstupu som si znova uvedomil, že uvoľnené a viklajúce sa mačky sú nepríjemné vo svahu, ale ešte viac iritujúce v stene.
Potom sme pokračovali smerom do Medenej doliny, ku koncu bolo zas nutné nasadiť mačky. Jednako sa postupovalo pomerne nepríjemne, lebo pod tenkou vrstvou snehu bola ľadová platňa. Našťastie sa potvrdilo, že práve tieto podmienky zaručujú dobrú lyžovačku a za džavotu a veselosti sme raz-dva boli nad Flaškou. Kosťo nás navnadil na pivo, ale nastalo sklamanie, keď vytiahol radlera. V každom prípade do minúty od otvorenia piva sa pri nás pristavilo druhé lezecké družstvo schádzavšie z Baranieho sedla.
Tento rok som si vôbec nevychutnal Flašku tak, ako naposledy. Nikto nás nedemotival, nebola v nej ani spadnutá lavína, nuda.
Večer sa už niesol v očakávaní Čikela, ktorý stúpal na chatu v lyžiarkach.

Keďže neexistuje úzus, kto robí aký záznam z tejto akcie, ujmem sa aspoň časti, hoci som sa nezúčastnil na celom pobyte. Išlo sa už vo štvrtok, ale ja som prišiel až v piatok. Zaparkoval som pri Hajovom aute v Matliaroch a s neskutočne ťažkým ruksakom a lyžiarkami na nohách som začal hnusný pochod dolinou Zeleného plesa. Mal som trochu šťastie, asi po hodine šlapania išlo okolo auto Centra lavínovej prevencie a 2 mladí ľudia ma zobrali asi tretinu cesty nahor. Tam už bol sneh, tak som nasadil pásy a pomaly šlapal ku chate. Tam som našiel jedáleň plnú nadšencov a v rohu (ako spievajú Dire Straits: a crowd of young boys they're fooling around in the corner, drunk and dressed in their best brown baggies and their platform soles, they don't give a damn about any trumpet playing band, it ain't what they call rock and roll) posedávali 3 pomladší členovia horoklubu - Hajo, Majo a veľký Tomáš. Tak som sa k nim pridal, poďakoval som im za informáciu, že 2/3 cesty sa údajne dajú prejsť na pásoch a rýchlo som sa navečeral. Išiel som sa aj ubytovať, bývali sme všetci vo "veľkom kumbále", kam viedli dvere som zárubňou asi v 150 cm výške a šírkou tak 45 cm. Väčšie telesá by sa tam ťažko zmestili... Večer bol klasický, v dobrej nálade a bez väčších prekvapení.


Sobotňajšie ráno bolo mierne zatiahnuté, zhltli sme raňajky a pomaly sme sa pripravovali na odchod na túru. Jediné čo som vedel o našej destinácii bol názov. Kolový štít. Netušil som presne, čo to znamená, ale mal som to čoskoro zistiť. Išli sme Kosťo, Katka, Mirko a my ostatní z horoklubu. Začal som tušiť zradu, keď sme si hneď pri chate nasadili sedačky, to som ešte stále dúfal, že však ma hádam žiadne lezenie nepostretne. Čas ukázal, že som sa mýlil. Začali sme pomaly stúpať do Malej zmrzlej doliny. Vliezli sme do istého žľabu, ktorý začal byť postupne strmší a čoraz užší. Prišiel moment, keď sme museli zhodiť lyže a nasadiť mačky a smerom nahor sa pohybovať aj za pomoci čakanov. Vedel som, že končí sranda, keď už som sa pohyboval po štyroch a pomaly stúpal k lanu. Keď som sa dostal pod úsek, kde bolo lano natiahnuté, niektorí už liezli a ja som pochopil, že dnes sa bude aj liezť, a že sa tomu nevyhnem, ak sa nechcem obrátiť a s dlhým nosom odísť späť na chatu. Kosťo ma teda naviazal na lano a Tomáš s Hajom ma zdola povzbudzovali. Prvých pár metrov bolo bez problémov, to bola ešte šikmá plocha s tvrdým snehom. No zasekol som sa v momente, keď som si uvedomil, že už začínam stúpať vertikálne a strach mi nedovolil ísť ďalej, nehovoriac o tom, že som išiel zbytočne do boku, kde to bolo ešte horšie ako stredom steny. Tak som zdola počúval ako musím ísť špicami do ľadu, aj keď si myslím, že ma to neudrží a nemám ísť bokom, lebo spadnem (čo som ostatne zistil, keď som sa snažil spraviť úkrok bokom mačky a šmykol som sa, našťastie bez problémov sa zachytiac na lane). No pozbieral som všetok morál, aj vďaka povzbudzovaniu zdola a vrazil mačky do steny. Áno, naozaj v nej držia, ale urobiť to prvý raz nad voľnou hĺbkou vyžaduje prekonanie dosť veľkej dávky strachu. Potom som roboticky prekonal kritický úsek s vypätím všetkých síl a pomaly došiel až na vrchol žľabu. Od strachu a námahy som vypotil asi všetky tekutiny, v ústach som cítil neuveriteľné sucho a v duši utíchajúci strach a postupné uvoľnenie z toho, že už som hore. Potom prišli Hajo a Tomáš. Tomáš sa v tento deň necítil práve najlepšie, ba priam dobre zle. Tak povedal, že pôjde pomaličky v našich stopách, nech ho nečakáme. Ja s Hajom sme sa teda vydali za zbytkom našej skupinky, ktorí už medzitým zmizli kdesi v hmle. Nasledoval nekonečný výstup dolinou, potom sme opäť začali stúpať do strmších svahov a boli sme nútení opäť zhodiť lyže a nasadiť mačky. S Hajom sme vyliezli na menší hrebeň, po ktorom sme postupovali do sedla pod Kolovým štítom, kde sme nechali batohy a vyšlapali sme na vrchol, kde nás už s úsmevom čakali ostatní. Chvíľu sme si vychutnali vrcholovú atmosféru a začali zostup. Lyžovali sme sa až zo sedla. Lyžovačka bola miestami lepšia, miestami horšia, miestami kamenistá, ale celkový dojem zanechala dobrý. A tak sme sa dostali opäť k vrcholu už vyššie spomínaného žľabu. Ten bolo treba zlaniť. Do toho momentu som v živote nezlaňoval a niet lepšej školy, ako to prvý raz robiť v žľabe, pri pohľade do ktorého by slabšie charaktery dostali závrat. Nemal som z toho najlepší pocit, ale vďaka všetkým členom výpravy, ktorí mi vysvetlili čo a ako, Marekovej názornej ukážke a Kosťovmu vedeniu a dohľadu som to bez väčších problémov zvládol. Ako sa vraví, všetko je o hlave a stačí dokázať prekročiť pomyselnú hranicu a niektoré veci potom už idú. Po zlanení bolo ešte istý čas treba zostupovať na mačkách a čelom ku svahu, čo už však nebolo také náročné. Nakoniec sme nasadili lyže a zlyžovali k chate. Kosťo sa nestačil diviť, že horoklub svojich členov ťahá do takéhoto terénu bez väčších lezeckých skúseností, ale uznal, že máme zaujímavé výučbové metódy. Ja osobne som mal momenty, keď som mal chuť chalanov zabiť, že kam ma to vzali, ale na druhej strane to bol super zážitok. Keby so to však vedel dopredu, tak tam asi nejdem, ale chalani asi vedeli, že keď už som tam raz začal ísť, tak sa len tak nevrátim a nejako to hádam zvládnem. Podarilo sa. Prekonal som rôzne formy strachu v ten deň, neposral som sa a to pivo dole chutilo... A čo na to Hadoukan? #faceyourfearsliveyourdreams


Toľko z mojej strany, piatok nechám na zúčastnených a o nedeľu si losnite...