Veľká Sokolia veža

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

O lezeckej ceste na Veľkú Sokoliu vežu v Malej Fatre som sa dozvedala z Hajovho postu na FB, kde sa podelil s nami o lezcké video, na ktorom sa dvojica lezcov vytešovala zo vzdušného lezenia. Priznám sa, že som zo začiatku nestíhala postu venovať veľkú pozornosť. Avšak, potešila ma zmienka o potenciálnom lezení viacdĺžkovej cesty. Takže ak by sa niečo dialo chcela som byť určite pri tom. Neprešlo veľa času a naozaj sa začalo plánovať lezenie na 2. najvyššiu skalnú ihlu na Slovensku. To ma už presvedčilo si pozrieť filmík, ktorý približoval ozaj vzdušný charakter cesty. Trochu ma striaslo, či to nebude až moc vzdušné. Hold, ale moja zvedavosť sa nedala odradiť. Pridala som sa k chalanom.

Na samotnú skalku sme vyrazili v zložení Hajo, Malý Tomáš, Tomáš a ja. Z Bratislavy sa nám podarilo vymotať okolo 7:30. Dovolenkové obdobie, keď väčšina Slovenska je odcestovaná pri mori nám zaistilo prázdnejšiu diaľnicu a plynulú jazdu. V Žiline sme sa s Hajom tešili na kávu zo Shell-ky, ale papierová tabuľka s nápisom kávovar mimo prevádzku nám stiahla úsmev z tváre. Hajo predsa zabojoval s instantnou kávou z vedľajšieho automatu a ja som si povedala, že vlastne kávu nepotrebujem... :) Bez ďalších zastávok sme došli do Terchovej časť Vyšné Kamence. Tu sme sa vyviezli čo najvyššie nad dedinu, aby sme si skrátili šlapanie po asfaltke. Pred nami bol ešte 1.5 hodinový prístup pod skalu, tak bez väčšieho otáľania sme sa vybrali po modrej značke smerom ku skalnej veži. Z dediny sa k nám pridal ďalší člen. Miestny štvornohý gulášik sa nám plietol pod nohy alebo nám len funel zo zadu na lýtka.

Relatívne po krátkej chvíli sme došli k potoku, ktorý sme križovali a začalo prudké stúpanie po schodoch do kopca. Tu už chalani spozorneli, lebo podľa naštudovanej príručky sme mali odbočiť ku skale ešte pred stúpaním. Začali sme sa rozhliadať a zbadali sme ju. Skalná ihla vypínajúca sa z lesa nás zastavila. Po chvíľkovom dohadovaní sme sa rozhodli zísť o kúsok späť, aby sme sa pre tento krát vyvarovali skratkám cez les, ktoré sú síce dlhšie, náročnejšie, ale o to nezabudnuteľnejšie. Zišli sme k miestu, kde turistický chodník križuje potôčik. Bolo to miesto hneď pri päte skaly a všimli sme si aj menej nápadnú odbočku do skalnej rázsochy. Začali sme sa doslova driapať v úzkom skalnom záreze. Vyšli sme dva skalné pohupy, kde sa od nás už odpojil štvornohý hosť. Dal do toho, ale všetko aby nás nemusel opustiť. Rozbiehal sa oproti skale a snažil sa po nej vydriapať. Našťastie sa mu to, ale nepodarilo a mali sme pokoj a zachránené obedy. Za pohupmi nasledovala skalná stienka porastená machom s osadenými kramľami. V prvej tretine medzi dvoma stupňami bola väčšia vzdialenosť. Noha na trenie sa na vlhkej skale s machom nedala veľmi použiť. Našťastie som s použitím všetkej šikovnosti dosiahla na ten ďalší stupeň. Veľmi sa mi v tejto časti nechcelo riskovať, keďže sme neboli ničím istení. Po vylezení skalného bruška sme boli už pod nástupom na skalnú ihlu. Tu sme sa rozložili vystrojili a zorganizovali v postupe. Ja som sa podujala, že pôjdem prvú dĺžku s tým, že by som si skúsila povestný traverz v poslednej dĺžke. Po zhliadnutí fotografií ma lákal. Nástup sa mi tiež pozdával. Bolo to také moje - natlačenie sa do kúta a potom výlezy na skalný hrot. Všetci už vedia, že obľubujem tieto zvláštne lezecké miesta. Mám ich rada hlavne preto, lebo v nich musím pracovať s ťažiskom, vyvážením sa a podobne. Je to pre mňa veľká lezecká pestrosť v pohyboch a to je dôvod, prečo sa mi to páči.


Pohupy...



...kramle...



...začiatok prvej dĺžky.


Naliezla som do prvej dĺžky, trochu som sa potrápila v kúte, z ktorého som musela vyliezť na skalný hrot, za ktorým boli prevažne traviny a tých sa nedalo veľmi pridŕžať. Potom nasledoval už len strmý trávnatý chodníček pomedzi stromy a bola som pri druhom štande. Celkom rýchlo, pomyslela som si. Bola som rada, že vidím na chalanov a aj sa počujeme. Predsa len oprašujeme naše zašle zručnosti z viacdĺžkových ciest. Založila som všetko ako má byť a doistila som Tomáša. Trochu sme sa spolu pohmýrili na štande a pokračoval ďalšou druhou dĺžkou. Po chvíli si začal poťažkávať, že aj ten batoh nemusel mať a že by aj tie borháky mohli byť na hustejšie. Mne to až vtedy došlo, že som mu chcela zobrať batoh, ale zabudla som... :/ To už pri mne bol druhý Tomáš, ktorý začal zriaďovať štandt pre Haja. Po chvíli ho už začal doberať a ja som sa vybrala už doliezať za Tomášom. Heslom zvyk je železná košeľa som hneď odopla prvú expresku, čo som videla. Po upozornení som si už dala pozor a nechávala som materiál na stene, aby mali chalani do čoho cvakať. Na prvej dĺžke boli dokopy 3 expresky a na druhej dĺžke boli až 4! Posledná bola pol metra od štandu. Neboli veľmi na husto. Pre človeka so slabším moralom by to bolo ozaj nepríjemné, ale nám to už až tak neprekážalo. Asi sa začínajú prejavovať roky skúseností. Konečne! :)


Vzdušné lezenie.


Prišla som k Tomášovi a bola som pred poslednou treťou dĺžkou, ktorú som chcela skúsiť ťahať ja. Dlho som nečakala, lebo viem že časom odchádza morál a človek zvláčnevatieva. Obišla som Tomáša a traverzovaním som postupovala na okraj chodníčka, ktorý mizol ešte pred skalným rohom. Nebolo mi všetko jedno. Strach exponenciálne narastal. Vykukla som a uvidela borhák. Hneď som tam cvakla dve expresky a pomaly zašla za roh z očí všetkým. Hneď sa tu nachádzala povestná časť s mierne stúpajúcim traverzom s lemujúcou špárou. Borháky boli zasa ďalej od seba, čo ma neukľudňovalo. V hlave som si už začala pomaly nadávať, že čo som si to zasa vymyslela, ale na druhej strane sa mi vracať ozaj nechcelo. Tak som pomaly a opatrne postupovala ďalej. Pod traverzom na ľavej strane sa nachádzal skalný špic, na ktorý som najskôr dala ľavú nohu, potom priložila druhú, zistila, že takto to nepôjde a začala skúšať založiť vklínenca do špáry, aby som nemala istenia tak ďaleko od seba. Bez šance. Nakoniec som využila staré oko v skale, ktoré vyzeralo pevnejšie aj ako nový borhák, tak som sa potešila. Traverz bol nakoniec naozaj veľmi pekný po lezeckej stránke. Za traverzom som zašla za ďalší roh. Celkom som sa už stáčala okolo skalnej ihly a tu mi padol pohľad na stienku, kde bolo treba urobiť niekoľko lezeckých krokov a cvaknúť sa ďalej. To ďalej bolo ozaj ďalej. Našťastie tu zasa trčala zo skaly stará skoba. Táto však už nepôsobila tak pevne ako tá na traverze. Plus mi začali dochádzať expresky. No nič. Dala som si expresku do starej skoby, potom do novej a ešte som dočiahla na tu v starej skobe a zobrala som si ju zo sebou aby som mala aspoň dve expresky. I keď mi už niečo hovorilo, že borhák bude na ceste na vrchol možno jeden ak ešte vôbec. Nakoniec nebol už žiaden a cca 3-4 metrovou stienkou som doliezla na vrch ihly. Tu mi chvíľu trvalo zriadiť štand, keďže tu bolo len oceľové lano omotané dokola. Chalani už boli asi nervóznejší, lebo mi to trvalo, ale nakoniec som začala doberať Tomáša, ktorý za mnou doliezal a postupne sme sa všetci nakopili na vrcholčeku ihly. Bolo to super, krásny výhľad, radosť z toho, že sme to dali. Otvorili sme vrcholové pivko a porobili si fotečky.



Hajo našiel aj vrcholovú odmenu v podobe rumu Kapitána Morgena. To už bol čas, keď malý Tomáš začal zlaňovať a bojovať s líniou a lanami. Pod nami bola totiž druhá skupina a nechceli sme im ublížiť zhodením skalky, či lanom... Hajo s Tomášom si hrdo odpili z vrcholovej odmeny. Postupne sme všetci zlanili, ja som bola stále trochu vybáta, ale pri batohoch, ktoré sme odložili pri skale mi to začalo všetko dochádzať a mala som radosť ešte väčšiu.



K záveru som bola prekvapená, že nám všetko vyšlo - počasie, búrka prichádzala až keď sme nastúpili do auta, na skalke nebolo ani veľa ľudí a postupne sme to všetci dali. Bola to veľmi pekná akcia a všetci sme neveriacky na záver dňa krútili hlavami, že sme to dali. Pred pár rokmi by to tak ešte nebolo... :)