Zimný prechod

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Piatok
Podvečer sme vyrazili na cesty, nakoniec šiesti. V luxusnom Matulovom vozidle sme si užívali príjemnú jazdu s pivom v ruke - nebo na chvíľu zostúpilo na zem. V Bobrovci sme chvíľu pátrali, kde je to naše ubytovanie, ale nakoniec sme pohodlný príbytok našli. Onedlho prišlo aj druhé auto a príjemné večerné stretnutie sa nieslo v znamení gurmánskych špecialít, vychladeného piva a večer spríjemňoval praskajúci oheň v kozube. Síce viac praskal ako horel, ale aspoň dymil. Opravdivý úsmev vystriedal ironický úškrn len pri dvoch témach – pri pláne sobotňajšej túry a pri debate o teplotách.

Sobota
Budíček o 6, pomerne nezvyčajne, nebol pre mňa až taký zlý, ako by som čakal, čo si rozlámaná Matula hneď všimla. Po krátkych ranných rozjímaniach sme sa vydali na cestu. Hneď ako sme vystúpili z auta, príjemne nám skrehli prsty na nohách. Bolo sviežich -19,5 a slnečno. Začiatok cesty nám ubiehal veľmi rýchlo. Mrazom vyštípané osoby len tak prepletali nohami. Postupne snehu pribúdalo. Zaujalo ma, že napriek tuhému mrazu bolo pod ľadom počuť životaschopné zurčanie potoka.
Na rázcestí pod Lyscom začali mať Majo a Žaba zajačie úmysly. Na odbočke na Salatín definitívne rezignovali, treba povedať, že z objektívnych dôvodov. Kým Maja trápilo nestabilné koleno, ktoré čakalo na operačný zákrok, Žabu dusil poctivý astmatický kašeľ. Obaja sa teda oddelili a my ostatní sme sa rozhodli pokračovať rovno do Baníkovského sedla. Hoci som pôvodne chcel ísť cez Salatín, obával som sa závejov a čas už vtedy tiež pokročil, a tak sme trasu upravili.
Cestou do sedla som si s nevôľou spomínal na september, keď som na tejto nepríjemnej značke v doline Parichvost poblúdil. Tentoraz som si radšej dával pozor a trúfam si povedať, že väčšinu času sme sa chodníka držali, aj keď značky chýbali, alebo boli pod snehom. V jednom momente sa však značka začne prelínať s potokom, lebo je úplne zle vymyslená, a vtedy sa začala tá pravá zábava. Kým predtým sme sa zabárali len miestami povyše kolien, v blízkosti potoka v strmom zráze sme v  snehu nafúkanom na kosodrevine zapadali aj po pás. Miestami sme prešľapovali na mieste. Keďže má Matula najdlhšie nohy, väčšinou šiel posledný.
Ani za svet som nechcel prejsť na druhú stranu potoka, lebo by sme si tým nepomohli a mohli sme sa do neho navyše v silnom mraze prepadnúť. Nakoniec nám však nič iné neostávalo. Opatrne sme prešli na druhú stranu a zaumienili si vyjsť krátkym žľabom vyššie a po bočnom hrebeni sa dostať aspoň na Príslop. Ako to už býva, žľab bol každým krokom strmší a Matulovi sa už na začiatku akosi nezdal. V druhej polovici sa mi zrazu zdal nejaký tvrdý, ba až ľadový. Keď som odhrnul sneh, zistil som, že celý zvyšok žľabu je v podstate ľadopád. Ľadu síce obsahoval habadej, ale bol krehký. Pokračovať sa nedalo. Aj keď neradi, zhodli sme sa, že niet inej cesty ako vrátiť sa späť.
Brodenie dole z kopca v našich stopách bolo veselé, spomínali sme si na to, ako sme sa cestou hore trápili. Zbytočne. Skontaktovali sme sa s Majom a Žabou, ktorí pre nás prišli na parkovisko a vydali sme sa späť na ubytovanie. Vyhodnotili sme, že ísť na Žiarsku chatu nemá zmysel a zostali sme večer v Bobrovci. Dali sme si chutnú večeru a neskôr asi 3 kilá syrov a údenín. Keďže podmienky v Tatrách nám nepriali, rozhodli sme sa pre povestný vrchol v Strážovských vrchoch.

Nedeľa
Nie je tajomstvom, že v Strážovských vrchoch sme si obľúbili najmä Vápeč (a poniektorí aj Homôľku). Práve sem smerovali naše kroky. Keďže sme šli cez Turiec, spoznali sme všetky krkaháje a v rádiu cestou zhodou náhod pustili práve toto: https://goo.gl/DxjEgX. Okrem toho počas cestovania sprevádzala Mirova obľúbená reklama: https://goo.gl/d27JnL. Po preskúmaní rôznych zákutí, adrenalínových skratkách a snežných sprestreniach sme sa konečne dostali do Hornej Poruby. Rezkým krokom sme sa vybrali na povestný Vápeč. Cestou hore nás potrápil ušliapaný sneh na príkrom svahu a miestami aj turisti, ktorí sa šuchtali a ani za svet nechceli uhnúť z cesty. Chvíľu to vyzeralo, že by hore mohlo byť slnko, ale čakali nás prevaľujúce sa oblaky a bujný vietor. Cestou dole, asi 50 výškových metrov pod vrcholom, začalo svietiť slnko. Typické. Za chvíľu sme boli späť pri autách a aj nám prehladlo. Bola nám poradená skvelá reštaurácia neďaleko Ilavy, kde sme si ozaj skvele pochutnali. Moje jedlo bolo z polovice kečup. Aj keď nám nevyšlo všetko podľa predstáv, výlet sa mi celkom páčil.