Dobrovodský hrad

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Jesenné prechádzky lesom sú krásne. Všade navôkol stromy hrajú farbami, padá lístie a človek padne väčšinou do mäkkého keď padne. Odkladaná akcia padla na deň 22.11.14, hor sa na Dobrovodský hrad.
Opustili sme základňu v Brezovej pod Bradlom a poď ho pekne do kopca. Výšľap na vrstevnicu bol pomerne rýchly a nie veľmi úmorní. Ako sme sa vyšvihli hore, pohodovou cestou sme sa predierali lesom. Sfarbené listy, mäkký chodník a príjemné rozhovory spríjemňovali pochod na hrad.
Ani čo by sme kameňom dohodili, už sme sa ocitli v útrobách zrúcaniny Dobrovodského hradu. Prechodili a pozreli čo sa na hrade dalo. Predstavy, že v týchto miestach boli kedysi prekrásne komnaty a žili tu ľudia oblečení v dobových šatoch vo mne spôsobujú dojem rozprávky. Vrcholovka a už sa šlo smer Dobrá voda.
Čo by sme ale my šli po chodníku? Správny turista zvládne všetky nástrahy lesa a prejde kadejakým terénom. Kameňová suť bola tá správna zostupová cesta. Našťastie sa nám spod nôh skotúľalo len pár balvanov a nikto pod nami. Chlapci si ale našli čas na očistu lesa a poď ho váľať sucháre.
Pri pokuse zbortiť asi 5 metrov do výšky sa týčiaci strom nám nebolo všetko jedno, ale aj ten sa podal a spokojní so sebou sme si vykračovali asfaltkou do Dobrej vody.
Po náročnej chôdzi a ešte náročnejšej robote lesákov, sme sa občerstvili v miestnom pohostinstve a zase sme boli na ceste k základni.
Nápad na oživenie cesty späť, ktorá viedla poľom, blatom a haldami repy dožratými od srniek, bolo hľadanie vyvieračky a preskúmanie lezeckej stienky. Chalani znalí terénu, veď tu sme chodili na tábori, púšťali si to poľami a omladinou, bez ktorej by nebola cesta záživná. Vyvieračku sme našli, ale bola pokazená, lebo nič nevyvierala a zjavne nefungovala dlho, lebo pôsobila sucho a zasypano. A už sme sa štverali hore kopcom k lezeckej stienke. Pod stienkou sme si aj zaliezli,lebo terén sa zostril a my poštvornožky sa štverali hore hore k skalám. Trochu spúšťania kameňov, sute i samých seba po krásnom teréne sme našli stenu. Cesty boli zistené starým lezeckým materiálom odkiaľ na nás dýchala história. :)
Ako sme sa vynadívali, už sme zase šliapali hore a smer základňa. Na kopci, sme ale cesty nevideli, prišli kríčky a stromčeky, ktorými keď sme sa predrali, došli sme na cestičku. Cesta bola neudržiavaného a okrem zvery nechodeného typu a občas sa strácala v hustej omladine, ale to nás neodradilo, lebo to bola naša cesta späť.  :)
Sme sa sa predierali malými stromčekami, občas náš švihol po zadku honár či rovno celý strom a pri zapadajúcom slnku sme postupovali dobrým smerom. Za tmi sme našli našu asfaltku k autu a tak spokojní z výletu sme schádzali kopčúrik do dediny a už len pránovali ďalší výlet do prírody.

Žaba