Predsilvestrovský pochod
Záznam z akcie
Marek naplánoval hrebeňovku vo Veľkej Fatre, ale práca mu prekazila plány a z voľna nebolo nič. Zhodli sme sa predsalen, že Majo mal dobrý nápad a túru uskutočníme. Prvý deň sme chceli prísť na Kráľovu studňu, druhý na Smrekovicu a v nedeľu doraziť do Ružomberka.Piatok
Nemohlo nás minúť klasické úvodné motanie a hľadanie značky, ale napokon sme rezkým krokom za osviežujúceho mrholenia stúpali prvotriednym blatom do mierneho kopca, kde na nás už čakala hmla. Veru, Zadný Japeň poskytol mnohé radosti. Snehu bolo akosi viac, než sme predpokladali, pátrajúc po značke sme sa prebárali neraz vyše kolien. Našťastie s chuťou a prepracovaným návlekovým systémom sršal na čele Čiki. Naše očakávania sa naplnili, keď sme na Zadnom Japeni mohli obdivovať čarokrásny výhľad, v hmle približne 15m.
V každom prípade sa na Japeň oplatí ísť – už dávnejšie o ňom básnil Matula a to opodstatnene, našli sme mnohoraké stopy (diviaky, srny, rysy, psy/vlky/prerastené líšky) a zarastená, očividne málo používaná značka poskytla pravé turistické vyžitie, jednoducho tak, ako to máme radi.
Z Japeňa už len stačilo zbehnúť pod Malú Krížnu a dostať sa na Kráľovu studňu. Nakoniec to bolo oveľa dlhšie, pretože sme si zišli pekným prevýšením do zasneženého úbočia a konečne začal aj duť razantný vietor, bez ktorého hmla nemala vôbec čaro. Zistili sme, že značky tu vôbec nie sú nadhodnotené, ako býva dobrým zvykom v iných pohoriach, naopak, prekračovali sme údaje na smerovníkoch a každá minúta bola vydretá. Po dobrej hodine sme už stáli pri smerovníku, opäť naďabili na blato a zišli na Kráľovu studňu.
Miestna chata. Začalo to nevinne. Rezervovaný nocľah v peknej izbe s masívnymi posteľami, stolom, čisto, príjemne. Príjemne nás prekvapilo, že chata mala aj sušiareň na obuv. Postupne sa opäť začala prejavovať BB nátura. Potešenie z Urpinera v bufete vyprchalo, keď sme pochopili, že v tomto prípade je to len nejaká vodová aproximácia. Zrazu sme zistili, že v 8-miestnej izbe nie sme sami a napokon máme spolubývajúcich. Boli komunikatívni, až príliš. Presunuli sme sa do reštauračnej časti a ozaj dlhú chvíľu sme uvažovali, či je bez obsluhy rovnako ako bufet. Keď po polhodine nakoniec prišla čašníčka, objednali sme si a osobne ma celkom pobavilo, že ponuka bufetu i reštaurácie bola zhodná, 4 jedlá. Pustili sme sa do hrania dostupných stolových hier, ktoré sme si ešte sami vylepšili, hlavne kartami. Veľmi nás to pobavilo a niekoľkí prísediaci si to očividne všimli. Po polhodine prišla naša objednávka, ale namiesto hranoliek to boli zemiaky, na tatarku sa zabudlo a kofola už neprišla vôbec. Podnikavý duch sa prejavoval neustále, a tak sme väčšinu času sedeli nasucho. Napokon prišiel účet, ktorý vzbudil veľké pobavenie, malý matematický zázrak.
Pri návrate na izbu sme našli našich spolubývajúcich, ako usilovne riešia hlavolamy, ale bohužiaľ, očividne boli nad ich sily. Napriek tomu im nič nebránilo v tom, aby sa im pri čelovkách venovali ešte dlho do noci.
Sobota
Druhý deň začal tým, že naši spolubývajúci viedli rozložité debaty, čo hlavne nás ranostajov preveľmi tešilo. Na otázku, prečo majú potrebu svojimi duchaplnými rozpravami obšťastňovať i ostatných 5 spolubývajúcich v izbe sme dostali odzbrojujúcu reakciu: ´´už bolo šesť.´´
Raňajky sme si nedali, pretože na tejto horskej chate ich servírujú až od 8. Nič to, veď už len 16 eur za nocľah sme miestnemu personálu dávali s nevôľou. Vyrazili sme z chaty zisťujúc, že predpovede meteorológov sa naplnili. K hmle sa pridal silný nárazový vietor a už nebolo zamračené, ale len oblačno. Čiki si nasadil návleky a mohli sme vyraziť. Výstup na Krížnu nás dokonale prebudil a znova som sa presvedčil o tom, že heslo Horoklubu ´´FÚKA!´´ je výstižné. Pri pokračovaní na Ostredok sa nám vietor oprel do chrbta, čo postup uľahčovalo.
Nebolo by to ono, keby sme následne nepoužili skratku, ktorá síce bola dlhšia, ale zato namáhavejšia, do závejov sme sa zabárali až po pás. Onedlho sme sa vrátili späť na značku a pri rázcestníku pod Ploskou nastal bol zlomu. Vietor bol čoraz silnejší, hádzal s nami stále viac, hmla neustupovala a cestu sme si museli prešlapávať, začal pôsobiť aj bilirubín. Uvažovali sme, či sa stíhame dostať za svetla na Smrekovicu, a aký to má v tomto nečase zmysel.
Rozhodli sme sa preto skrátiť naše putovanie a odbočili sme na Borišov. Nevedeli sme, či sa na chate pomestíme, pretože napriek opakovaným pokusom sa nám nepodarilo na chatu dovolať a rezervovať si miesta. Cestou prišli najsilnejšie nárazy vetra, počuli sme prichádzajúcu smršť, ktorá nami lomcovala. Na chate sme zistili, že miesta na prespanie niet, dostali vynadané od chatárky a uvažovali, ako ďalej.
Zhodli sme sa na zostupe do Belej-Dulice po zelenej, na smerovníku písali pouhých 3,5 hodiny. Obišli sme intoxikované padajúce miestne obyvateľstvo a vykročili na zostup. Asi po hodine cesty sa začala na podhorí trhať obloha, na hrebeni sa ale nečas držal. Priateľ na telefóne nám zvestoval, že máme šancu stihnúť autobus z Belej-Dulice, ale bolo to natesno. Vyrazili sme preto bujným krokom nadol a o chvíľu sme už stáli na asfaltke. Ostávalo nám 9km a jemne sme nestíhali, a tak sme burcovali Tomáša, aby pridal. Ako sme ho pri smerovníkoch čakali, postupne menil tón hlasu i farbu. Ku koncu to bola už len popolavá tvárička v chodeckom kŕči, zavše zahrešil.
Našťastie sme takmer presne o piatej prišli na zastávku a našťastie autobus meškal, čo vraj nie je bežné. Odviezli sme sa do Košťan nad Turcom, kde sme mali prestúpiť na vlakový prípoj. Klasicky sme tápali v neprehľadných grafikonoch a na pomoc nám prišla ochotná pani, na prvý pohľad dopravný znalec. Tentoraz sa jej obrátil svet naruby, pretože márne čakala na vlak, ktorý podľa nového rozpisu už nechodí, a už vôbec nie z Hornej Štubne, navyše to celé zistila, keď nám chcela pomôcť a blysnúť sa znalosťami.
Na našu radosť išla tým istým smerom, poradila nám autobus a výrazne si rozumela s Bizonom. Potrebovali sme sa dostať následne z Martina do Vrútok na vlak. Jednoznačne odporučila ´´Strelu´´- neoficiálne autobusy. Ani sme sa nenazdali a už sme vyhliadali s výrazom skúsených miestnych harcovníkov mikrobus. Jemne nás pobolievali nohy z nekonečnej asfaltky, a tak sme museli vyzerať komicky. Keď sme sa natlačili do Strely (zháňajú nových vodičov, keby niekto chcel), pre stisk sme nadviazali kontakty aj s ostatnými cestujúcimi.
V Martine sme okúsili staničné gastronomické špeciality a vyčkali na vlak. Tomáš mal v hlave nasnežené a nohy meravé, i ho skoro prešiel vlak, ale ťažkú hlavu si z toho nerobil. Vo vlaku sme si sadli rovno na pánov do reštauračného vozňa a dozvedeli sa mnohé životné múdrosti z okolitých rozhovorov, súdnosť bola nedostatkovým tovarom.