Záznam z akcie

Aj túto jeseň sa nám podarilo stretnúť na Horoklub strete. Ako bolo po korone neisté a otázne, či znovu nabehneme na pravidelné strety, tak jesenný stret iba potvrdzuje, že je v ľuďoch veľká vôľa sa vidieť a prežívať spoločné chvíle v prírode aj s novými prírastkami. Dlhšie sa riešilo akú lokalitu by sme zvolili pre stret a či by bol záujem aj o predĺžený víkend a tým pádom by sme mohli spoznávať kúty Slovenska aj ďalej od Bratislavy. Medzi návrhmi bola oblasť Pienin - ponaháňať trochu medvede, zubry a vlky alebo aj prebádať pre nás menej známe okolie Slovenského raja. Nakoniec sa zvolili Beskydy, kde sa nám podarilo nájsť vyhovujúce úbytko, ktoré by spĺňalo naše narastajúce kritéria. Šli sme na Chalupu pod Bukovinami v malebnej, pahorkatej oblasti južných Beskýd, pretkanej Jurkovičovou architektúrou. Termín padol na 12.-15.10. 2023.

Štvrtok 12.10.

Mne s Tomášom sa podarilo prísť už prvý deň vo štvrtok večer. Rodinky s deťmi už poprichádzali v priebehu dňa a naplno si mohli užiť pohľad na riadne deravú, stúpajúcu cestu k ubytovaniu. Prví príchodzí urobili záslužnú prácu, rozhodili nás po izbách, čo nebolo vôbec jednoduché zadanie, kvôli rozrastajúcemu sa osadenstvu a rozrastajúcemu sa množstvu požiadaviek na priestor. Poniektorí nevzali do úvahy, všetky potrebné aspekty ako napr. blízkosť izby k hlavnej miestnosti a tak museli zahájiť presun. Matúš zahájil strategické premiestnenie sa do hodiny od ubytovania sa a to ešte aj so spiacim synom. Párty izbu nachádzajúcu sa v blízkosti hlavnej miestnosti prenechal otrlejším party členom - Bimbovcom :D. Kto nemá v hlave má v nohách. :)

Po príchode nás čakalo zopár šokujúcich, ale za to veľmi dobrých správ. Dozvedeli sme sa, že okrem mňa sú na chate ďalšie tri tehotné osôbky, Žaba, Helena a Tinka. Budúci rok bude v našich radoch hotoví babyboom.

Po týchto veselých správach sme sa šli ubytovať a zistili sme, že je chata veľmi členitá a komplikovaná. Musela byť nespočetne kráť prestavovaná a pristavovaná, vďaka čomu vznikli mnohé výškové rozdiely v podobe rôznych 2-3 stupňov alebo schodu na vzdialenosti 1 meter, kde tu, tajomných izieb za dverami, kde by ich človek nečakal, po domácky vyhackované kúpeľne aby sa na 1 m2 pod strechu zmestil sprchový kút, wc a umývadlo a pod. Keďže sme prišli už za tmy, tak sme si povedali, že chatu dôsledne preskúmame na druhý deň radšej za svetla a šli sme sa socializovať. :) Hádam každý nadhodil Palimu, či by nechcel kresliť a zdokumentovať pôdorys chaty s poschodiami, isto by sa zabavil :D, ale asi až moc. Večer sme si orientačne rozhodili aktivity na nasledujúci deň - jedna skupina mala ísť do baní, druhá na túru a tretia na prechádzku po blízkom okolí. Ja s neodložiteľným nákladom som bola v poslednej skupine.

Piatok 13.10.

Ráno som začala už okolo nejakej 8:00 a pridala sa k raňajkujúcim skupinám postupne prichádzajúcich rodičov s deťmi. Ako prvú som našla Žabu s deťmi. Musím konštatovať, že tým, že je v priebehu roka pomenej akcií, tak keď už sa stretneme tak sa večer natiahne vďaka dlhým večerným debatám a hrám a poniektorí ulíhajú neskoro v noci respektíve veľmi skoro ráno. Aj toto ráno bolo ovplyvnené týmto faktorom a celé sa rozbiehalo pomaly a vláčne spolu s doťahovaním detailov piatkových plánov. Nakoniec sa podarilo pred obedom vyraziť prieskumníkom baní, kam sa na čele s Paľom vydali Katka, Matík a Tomáš.

Ďalšiu skupinku som tvorila ja, Žaba, Marek s deťmi a rovnakom aj Helena s Malým Tomášom a Gregorom. Posledná skupina už potrebovala prispôsobiť režim drobcovi a tak ešte čakali na chate. My sme sa vydali nad chatu smerom do lesov, kde sme našli krásne priehľady cez lúky do pahorkatej krajiny. Na začiatku našej trasy bola osadená pútavá ceduľa, ktorá nám sľubovala príchod na horskú chatu za pol hoďku. Po chvíli sme, ale vytriezveli a uvedomili si, že to nebude tak rýchlo a uskromnili sa s menším okruhom po vrstevnici cez les bez chaty. Pri schádzaní z vrstevnice sme narazili na ďalšiu lúku, kde rástlo kopec bedlí.

Po nejakej hodinke, dvoch sme sa vrátili s tým, že by sa nám aj obedovať chcelo. Ako sme prichádzali na chatu, tak sme stretli posledných z partie prichádzať a to Haja, Deni a pána Emila, ktorí sa pridali k naším obedovým chutiam. Našťastie bol pracovný deň a dalo sa ísť do lokálnej reštiky po menučko a veľmi jednoducho zahnať neúprosné hlady. Spísali sme rýchlo objednávku jedla a so Žabou sme po neho vybehli.

Po obede šla posledná skupina na túru po okolí. Šli smerom na horskú chatu kam sme pôvodne dúfali, že dôjdeme aj my. Túto časť popísal Matúš ako jeden z účastníkov.

Matúš:

Prvý deň sme sa rozdelili Ja (Banky) s Tinkou a Emilom spolu s Bimbom a Hajom a vybrali sme sa spraviť kolečko cez Martiňák (Apartmány). Po nejakých 100 výškových metroch stúpania sme sa dostali na peknú širokú svažnicu a začali sa nám pomedzi stromy zjavovať huby. Nabudení týmto objavom sme ich začali zbierať aj na pobavenie najmladšieho turistu – o dôvod viac ho nachvíľu zložiť z nosiča. Po približne hodinke vášnivého hubárstva sme sa pomaly dostali k relatívne veľkej chate - Apartmánom Martiňák (Wellness aparthotel Martiňák). Bola to radosť iná – bol to smútok. Krčma a celý objekt boli totiž zatvorené. Tak sme si sadli na lavičku pod chatou a pri malej desiate si užili výhľad na hory, lesy. Cestou späť sme sa vybrali po svažnici, ktorá bola celá podmáčaná a tak niektorí ukončili túru s mokrými ponožkami. Najmenší účastník bol s dobrodružstvom spokojný. PS: Nazbierali sme za tašku húb, avšak sme nedomysleli, že si ich nenesieme domov, ale na chatu, kde sa po ďalšie dni nenašiel priestor (popravde ani vôľa) na ich očistenie a s hanbou sme ich nechali vyložené von na stole.

My z malého okruhu sme sa sľúbili, že pomôžeme s večerou, i keď bola veľmi chytro premyslená a nakoniec jej príprava ani nezabrala veľa času pre počet ľudí, ktorí ostal na chate. Pomohla nám k tomu aj závodne vybavená kuchyna s nadštandardne veľkými spotrebičmi. Po debate a porovnaní osobných skúseností s varením ryže sme našťastie dali robiť ryžu len z jedného kila a nie z dvoch, aj tak jej bolo viac než dosť. :)

Ako posledná skupina sa za tmy vrátila tá, ktorá sa vydala do baní. Ono totiž tie bane neboli úplne v okolí, ale tak hodinku cestou autom, avšak zážitok stál za to a jeho popis zdokumentoval Matík.

Matík:

Začalo to celé jedným krásnym Paľovým statusom. Kto ide do bane?! Záujem bol veľký, avšak keď prišiel na psa mráz, na chate sme začali zisťovať kto má akú výbavu. Zistilo sa, že poriadnu výbavu máme 4 ľudia a Teo . Žabčo nebol moc nadšený, aby s nami (Katka, Paľo, Tomáš veľký a Matík) išiel aj Teo, tak sa bohužiaľ tento návrh odročil na ďalší horoklub stret, keď už podrastie a bude skúsenejší, vyspelejší, zdatnejší, múdrejší, väčší a silnejší o 4 mesiace. Čiže nám ostala jedna helma naviac, keďže sa Teo z nevysvetliteľných dôvodov nemohol zúčastniť, lebo ho Žaba diskvalifikovala. Banky silno zvažoval, že sa pridá, ale jak si má o niečo väčšiu hlavu ako malé batoľa. Nakoniec sme sa vydali na výpravu my štyria.

Vstup do prvej bane bol cca 5 minút od auta v chatovej oblasti. Celkom rýchlo sme to našli a keď sme sa obliekali, samozrejme Matík si zabudol helmu v aute. Preťapkal k autu a naspäť, zatiaľ čo zvyšok už začal pomalý zostup. Zostup v prvej bani bol jemne naklonený, cca 40 stupňov a zostupovalo sa krásne po lavínovom kamennom poli. Čo krok, to zosuv kameňov aj nohy o pol metra dole. Matík to s radosťou zlyžoval, lebo inak sa samozrejme nedalo! Keď sme prišli dole, otvoril sa nám krásny výhľad na bazén o šírke 30 metrov a dĺžke 50 metrov. Bola to šachta niekoľko desiatok metrov hlboká a voda bola priezračná. Paľovi sa podarilo spraviť zopár krásnych fotiek, zatiaľ čo my sme boli jeho svetlušky ktoré nasvecovali priestor. Tomáš to vyhral a držal baterku vo vode, kde mu zmrzla ruka. Matík išiel svietiť z druhej strany, kde spustil takú lavínu kameňov, ktoré konštantne padali 20 minút aj keď tam nikto nebol. ALE FOTKY STÁLI ZA TO!!!

Potom sme sa presunuli do ďalšej bane, tá bola výnimočná svojou mohutnosťou. Na koniec sa ani nedalo dosvietiť, také veľké to bolo. Paľo si nás rozložil na 3 miesta, aby sme mu svietili, a aj tak odfotil len tretinu bane.

Posledná baňa bola veľmi zábavná, Katka keď videla ten strmák radšej nešla a išla k autu na piknik. My sme zobrali horoklub skratku šregom cez les a kamenné pole. Vstup to tejto bane bol jemne zaplavený a Paľovi natieklo do gúmákov. Matík sa asi 20 minút rehotal a smial sa mu. Samozrejme karma existuje a preto sa cestou späť Matíkovi naliala voda do oboch gumákov a karta sa obrátila. Paľo sa rehlil ďalších 20 minút a Matík vylieval vodu z gumákov. Keď sme vyšli z bane, zistili sme, že je krásny vyšliapaný chodník hneď nad baňou a nemuseli sme používať horoklub skratku. Dokonca bol aj v mapách… takže výstup bol už ľahkých 80 výškových metrov, kde sa lýtka po celom dni dobre zapiekli.

Večer sme sa všetci stretli pri jednom spoločnom stole so všetkými skupinkami a pustili sa po príhovore predsedu do chutných výpečkov z bravčových hrudiek, slaninky a ryže. Jedlo veľmi chutilo a po ňom sa pokračovalo voľnou zábavou až do neskorých alebo skorých ranných hodín. Uhol pohľadu je na každom zvlášť. :)

Sobota 14.10.

Osadenstvo poučené z predchádzajúceho dňa bolo už ráno organizovanejšie. Rozdelili sme sa už iba na dve skupiny. Prvá, v ktorej som bola aj ja šla do Rožňovu pod Radhoštem pozrieť skanzen alebo jurkovičovu vyhliadku a druhá skupina šla túru z chaty k Poustevnam na Radhošti.

My z prvej skupiny sme vyrazili autom do mestečka vzdialeného 15-20 minút. Zaparkovali sme a popri parku sme šli smerom k vstupu do skanzenu. Tam sme sa dozvedeli, že nás bez náhubku pre Ha Yee-ho nepustia, čo bolo pre nás docela zvláštne, keďže je ešte len šteniatkom a na náhubok sa má ešte iba učiť. Tiež sme sa dozvedeli, že vrchný vstup, ktorý vyúsťuje pri vyhliadke je už v dôsledku mimosezóny uzavretý, čo nás tiež veľmi nepotešilo. Zostávali nám dve možnosti ísť na vyhliadku dokola alebo do druhej časti skanzenu. Túto druhú časť skanzenu už, poniektorí z nás videli a tým pádom ich veľmi nelákala a bohužiaľ informácia ohľadom zavretého prechodu k Jurkovičovej vyhliadke mimo sezónu nie je nikde uverejnená, tak sme chvíľu váhali, čo urobiť. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť k autám a spoločne si to vyšliapnuť k vyhliadke. Mohli sme tak zostať všetci pokope a z vyhliadok je predsa vždy pekný výhľad. Výšľap bol síce nenáročný, ale poniektorí z nás niesli aj osôbky navyše a teda sme mali pomalšie tempo. Vyhliadka bola ozaj veľmi pekná. Napriek tomu, že je drevenou stavbou, tak je udržiavaná a žiari sviežimi farbami.

Pod vyhliadkou sme sa rozdelili na dve časti, pričom vždy jedna časť strážila veci. Ja s Tomášom sme šli hore s Cicou. Druhá skupinka v zložení Marek, Žaba, Eliška Teo, Helena Malý Tomáš a Gregor s Ha Yee-ím, zatiaľ čakala dole.

Výhľad bol ozaj pekný do šíreho okolia. Už aj len prechod samotnou stavbou bol zážitkom. Trámy boli krásne previazané mohutnými drevenými čapmi, rozkladajúcimi sily. Vrch sa, vďaka tomu ani náhodou neknísal ako na štandardných vyhliadkach. Je to stavba, ktorá tu s nami bude ešte dlhé roky. Po pokochaní sa výhľadmi sme zišli k autám, aby sme sa dostavili čím skôr do reštiky. Náš akútny hlad sme zažehnali v Kolibe pod Horu, ktorá splnila všetky naše potreby a očakávania. Počas obedu nám volala druhá skupina, aby sme sa zladili pre ich vyzdvihnutie na konci túry pri Poustevnách.

Po obede sme došli na úbytko, chvíľu na ňom pobudli a šli sme nabrať zvyšok skupiny. Ja som dúfala, že vzhliadnem kúsok z jurkovičovho diela, keď po nich pôjdem, ale Poustevny bohužiaľ neboli až tak blízko parkoviska ako som si myslela. Tak sme sa stretli nad parkoviskom so zvyškom, ktorý postupne prichádzal a veselo komentoval časti túry. Vo veselej vrave plnej zážitkov sme sa vrátili na chatu. Bližší popis so zážitkami a dojmami opísal Matúš.

Matúš:

Druhý deň sa vybrala partia v zložení Banky+Tinka+Emil, Hajo+Deni+Hemo, Bimbo, Matík, Katka a Paľo (Eva ostala indisponovaná na chate). Hneď zo začiatku sme nahodili olympijské tempo a vybrali sa mimo svažníc a chodníkov medzi kriaky – „lebo sa ľahšie a rýchlejšie dostaneme na hlavnú červenú značku“. Na kameňoch sa spočiatku šmýkalo a potom sa kopec jemne zostrmil. Ja som mal trochu obavy o Tinku, ktorá šla aj s turistkou v brušku. Emilom v nosičoch tento výstup pripadal nudný a obaja zaspali. Po dosiahnutí červenej sme sa vydali po cestičke a okupovaní cyklistami a asi po kilometri sme to po svažnici znova vydupali na vyššie položenú zelenú značku, ktorá prechádzala cez vrch „Čertúv Mlyn“ (1206 mnm). Odtiaľ už šla červená (iná) cez kopec Skalka (1037) a na Tanečnica sedlo sme to strihli zelenou rovno na areál Poustevny. Tam sme sa pokochali architektúrou budov, ktorá je znamenitá a ktoré sú národnou pamiatkou (dielo Dušana Jurkoviča) a zapadli do Restaurace Libušín, kde sme sa pohostili a čakali na odvoz. Asi po hodinke nás spriaznených a najedených prišli autami vyzdvihnúť.

Druhý večer bola fazuľovica, ktorú beriem ako odvážny nápad, ale ľudia sa jej veľmi potešili a znovu pri spoločnom stole si znej naberali plnými žufaňami. Večer znovu ubehol ako voda vo veselej vrave, s hraním na gitarách sprevádzaných spevom. Už len bytie na tomto mieste, by naplnilo každého pohodou a dobrou náladou.

Nedeľa 15.10.

Tak ako vždy posledný deň sa už toho veľa nestíha okrem vypratávania chaty. Zbalili sme si caky paky, našu nadštandardnú výbavu v podobe výčapu so sudom piva a tento raz po prvýkrát aj kávovarom, na ktorom nám Palino celý čas chystal výbornú kávu ako z kaviarne. Postupne už prechádzame do levelu vychytávok starších a opúšťame pole gaštanov... :D

Pred nastúpením do áut sme ešte splnili poslednú povinnosť - spraviť si spoločnú fotku. :)

Na záver dodám ešte pár slov, som veľmi zvedavá na najbližší stret a či 4 horoklubáci, ktorí majú budúci rok pribudnúť sú už finálny počet alebo nie. :)

Spolupráca: Banky, Hajo a Gaštan

-Bizon-