Záznam z akcie

Horoklub po korone ožil

Po koronovej pauze sa Horoklub opäť stretol v, takpovediac, plnej sile. Notoricky známe fleky vystriedala Oščadnica, kde mnohí z nás predtým neboli. Bola nálada, sychravo aj guláš, skrátka ožila klasika.

Vždy, keď som v rádiu počul o zápchach pred Čadcou, kládol som si otázku, prečo by som tam chodil. Až sa rozvinula debata o mieste odloženého Horoklub stretu. Majo navrhol Oščadnicu. Bolo to niečo nové, ale naďabil na sympatický penzión Fuňák, ktorý nás viacerých oslovil. Pôvodne sme chceli s Denisou vyraziť skôr, ale napokon sme sa zdržali a chytili presne tú každodennú večernú zápchu pred Čadcou, o ktorej sme toľko ráz v rozhlase počuli. Navigácia ponúkla obchádzku a 20-minútová zápcha napokon pri dojčati na palube aj padla vhod. Na chatu sme prišli podvečer, páry s deťmi tam už skotačili a z rozľahlej spoločenskej miestnosti sa ozýval veselý džavot (ako sa len ľahko vie zmeniť na plač!). Penzión pekný, aj s vlastnou reštauráciou. Dúfali sme, že na mieste už bude Palino so sudom piva – sľuboval, že príde skôr. Nebolo ho, a tak sme obstojnú pizzu z polozatvorenej reštiky museli zapíjať nechladeným plechovkovým Staroprameňom 10. To preverilo nejedného horoklubistu. Palo sa došušmal posledný, ale treba uznať, že doniesol dobre vychladený a nepeniaci sud, takže sme mu odpustili. To už dobublával guláš pripravený na sobotu.

Keď je dosť hmla, dážď nevidíš

V piatok večer bola nálada veselá, pivo dobré a deti cez noc neúprosné, a tak sa nieslo sobotňajšie ráno v pomalšom duchu. Rozdelili sme sa na tri skupiny: turistov smerujúcich na Veľkú Raču peši, ženy s deťmi s úľavou v podobe lanovky na hrebeň, a domasedov, čo zostali na chate. Z Oščadnice sme sa cyklocestou a následne prekvapivo príkrym chodníkom dostali na hrebeň na Hackov vrch. Odtiaľ sme pokračovali naprieč krásnymi hoľami modrou značkou, ktorá bola zároveň bežkárskou trasou, na Ryboňov, Rozhľadňu Surovina a Kalinový vrch. Na trase práve vznikal náučný chodník, ktorý sa javí ideálny pre rodiny – prevýšenie nebolo veľké, výhľady pekné, cestou tabule a rozhľadne. Eliške aj dospelým sa to páčilo.

Zamračenú oblohu razom vystriedala nízka oblačnosť, ktorá sa po zhruba dvoch hodinách v blízkosti chaty pri konečnej stanici vleku zmenila na hmlu a typické horoklubové mrholenie. Viditeľnosť bola slabšia, pre mňa ešte horšia, lebo som si cestou pichol slaninou do oka.

Ovládnutie chaty

Načasovanie bolo vďaka koordinácii s lanovkovým tímom ideálne. Do útulnej chaty pri vleku sme prišli krátko pred nimi a začali objednávať. Čašníčke razom z pestrosti a objemu objednávok odpálilo dekel. Keď prišli zmoknuté posily z vleku, musela si ho ísť opäť hľadať. Dá sa povedať, že chatu sme de facto celú obsadili. A chutilo tam. Mali dobré polievky, mäso, čapovali Urpiner a dokonca bola v ponuke aj čučoriedkovica. Famózne palacinky už nenechali nikoho na pochybách.

Na nepriazeň počasia (veď je pre naše výlety typická), sme razom zabudli. Avšak na výlet až na Veľkú Raču to nebolo. Viditeľnosť slabá, dážď vytrvalý, blato pokročilé. Viete ako najlepšie zísť v sychravom nečase z kopca? No predsa po blatistej zjazdovke. Nebolo treba dvakrát hovoriť a z kopca sa začala rinúť partia, ktorá z diaľky vyzerala, akoby nacvičovala electric boogie. Nejeden z nás mal namále, ale zišli sme so cťou, bez výrazných blatistých kotrmelcov. Cestou sme sa prekrížili s lanovkármi, z čoho vznikla, podľa mňa, najlepšia fotka víkendu.

Guláš

Polievky na chate na hrebeni boli dobré, ale po zostupe sa už každý tešil na mäsitý guláš. Postupne nás ochotní šoféri povozili, zohriali sme sa, oklepali blato a pokračovali v príjemnom víkende. Musím oceniť priestranné priestory v chate, kde sme sa hravo pomestili za jeden stôl. Guláš bol chutný, nechýbal príhovor predsedu, ani vychladený prípitok. Spoločných obedov či večier bolo na Horoklub akciách mnoho, a predsa to bolo tentoraz iné. Niekoľko rokov sme podobne pospolu neboli. Popri klasických stoličkách boli tie detské. Hoci sme boli smädní a hladní, pri stole prevládalo čosi iné. Radosť, spolupatričnosť a akési príjemné prekvapenie, že po rokoch odmlky pre koronu a rôzne iné okolnosti Horoklub tímovo ožil. To bolo na celej akcii najlepšie. Ukázala, že klub zvládol generačný zlom – ľudia mali chuť prísť, a aj s deťmi. Namiesto obáv z pozvoľného zániku spoločenstva sa ukázala akási nová kapitola.

Nie každý zapadne

Po obligátnej polnočnej spievačke v potoku niektorí mali ťažšie ráno, ale túra sa, našťastie, neplánovala. Nedeľa bola len o balení, odchode a príjemnom bilancovaní vydareného víkendu. Keď už boli všetci nachystaní, odfotili sme sa a postupne sa rozlúčili. Akciu sebe vlastným spôsobom orámcoval Palino, ktorému sa podarilo zapadnúť pri vlakovej stanici. S úsmevom na perách sme ho vytlačili z jarku. Bola to dobrá akcia. A som si istý, že nás podobných čaká ešte mnoho.

-hajo-