Záznam z akcie

Záznam k predvianočnému výstupu začnem menšou rekapituláciou. Prvý výstup bol v roku 2012 na Veľký Choč, keď sme sa ešte na miesto začiatku túry dopravili hromadnou vlakovou dopravu, čo malo svoje neopísateľné čaro. Najdlhšia trasa bola na Krížnu v 2013 a merala približne 20 km. Najvyšší vrch, na ktorý sa nám podarilo vystúpiť bol Chabenec (1955 m n.m.) v Nízkych Tatrách v 2015 a najviac výškových metrov sme vystúpali na najdlhšej trase smerom na Krížnu a to približne 1253 m n.m. Dokopy sme prešli 144,4 km, čo je takmer dĺžka 3,5 maratónov, vystúpali sme 10 954 výškových metrov a zostúpali sme 10 842 m, vďaka čomu môžem hrdo konštatovať, že sa nám podarilo spoločne vystúpiť a zostúpiť z Everestu. :) Podarilo sa nám vyjsť takmer na všetky stanovené ciele. Jediný ročník nám šťastie nedoprialo dosiahnuť výšku Kráľovej Hole v 2014, kde sme sa relatívne neďaleko vrcholu otočili a zahájili ústup z víchrice, ktorá sa odohrávala na hrebeni. Čo sa počasia týka, tak sa dá povedať, že nám počasie s jasnou oblohou alebo inverziou vyšlo dokopy na piatich výstupoch (Veľký Choč, Krížna, Chabenec, Sivý Vrch a Tlstá) a v ostatných razoch prevládalo počasie s mrznúcou hmlou, víchricou so snehom, dažďom, silným vetrom alebo iba silným mrazom.

V roku 2022 sa konal už dokopy 11. ročník, ktorý nás zaviedol na vrch Šíp nad Stankovanmi. Cieľ nebol vybraný náhodne, už dlhšiu dobu ho mal Hajo v hľadáčiku a Marek ochotne súhlasil, keďže aj pre neho to boli neprebádané zákutia. My ostatní sme sa ako väčšinou s radosťou pridali spoznať tiež nové miesta. Tak ako vždy sme sa zorganizovali do áut a v sobotu ráno okolo 9:30 sme sa stretli 4 autá pri cintoríne v Stankovanoch. Zišla sa nás docela kopa - 13 horoklubákov. Panovala dobrá nálada a vo vzduchu narastala nedočkavosť, aby sme už vyrazili. Maťo mal cestou trochu problémy, tak sme na neho už nedočkavo čakali. Počas prestoja nás Hajo radostne hostil 2 chodovým menu z termosiek (hovädzí vývar s červenou frankovkou). Ako došiel Maťo tak sme sa už len tmolili až kým sa nezavelilo na spoločnú fotku pred štartom a hor sa na túru. Trasu sme si na začiatku zjednodušili prechodom po značke cyklotrasy, aby sme nemuseli prechádzať cez vlakovú trať a schádzať až k rieke a potom späť pod horu. Z cyklotrasy začínala naša zelená značka, ktorou sa nefalšovane stúpalo priamo na hor.

Panovalo pokojné počasie a pri šľapaní do kopca bolo až príliš teplo. Kde bolo našich sľúbených pocitových -17. Cítila som sa trochu oklamane a zradene. Cesta sa kľukatila lesom, striedali ju traverzujúce úseky a strmšie úseky, sem tam odstúpil les a odhalil sa výhľad na protiľahlý kopec Kopa. Takto sme sa rezko dostali do osady Podšíp, kde v 19. storočí žilo 10 rodín tažký a namáhavý život, v krutých horských podmienkach ako sa písalo na lokálnej tabuli. Opis vyvolávajúci srdcervúci súcit s osadníkmi bol v ostrom kontraste s tým, čo sme tam aktuálne našli. Na stráni kopca bolo zopár dreveníc, uprostred ktorých pri starom strome bolo posedenie s lavicami. Drevenice mali na sebe riadnu vrstvu snehu, ktorá vytvorila romantickú scenériu. Dokonca sme videli aj modrú oblohu. Počkali sme sa, potužili sme sa, pofotili sme sa a hor sa ďalej. Boli sme len na prvej zastávke miest so slovom šíp. Ešte doma pri dôslednej príprave a podrobnom študovaní mapových podkladov sme zistili, že na Šípe sa to len hemží s názvami so šípom v slove. V jednoduchosti je krása. Aspoň sa to nemýli a človek si to ľahko zapamätá, stačí pridať iba predponu a isto sa do niečoho trafí.

Za osadou sme pokračovali v charaktere cesty, traverzy striedali krátke výšľapy až sme došli do menšieho kotla, cez ktorý išla značka krížom. Celú skupinu viedol Hajo užívajúc si prešľapávanie a po vzhliadnutí nadchádzajúceho úseku jeho duša zaplesala až to bolo počuť. Výšľap strmým svahom si nesmierne užíval, stromy križujúce chodník s radosťou podliezal alebo sa nehanbil aj hodiť o zem a podplaziť ich. Vo vrchnej časti sa k jeho radosti pridal Matík, ktorý nenápadne, ale provokatívne guľoval osadenstvo po ruke (mňa a okolie). Vyvrcholilo to s pohadzovaním si asi polmetrovej snehovej kryhy medzi sebou. Cesta na hrebeň nám takto veľmi rýchlo ubehla.

Dostali sme sa za zlom, kde sme sa čakali a tu začalo fúkať. Pocitovo citeľne prituhlo a mojím všetkým vrstvám som začala byť vďačná. Kúsok za týmto miesto sme stretli dvojicu, ktorá nám oznámila, že ďalej po hrebeni je to kľučkovanie pomedzi stromy obťažkané primrznutou snehovou nádielkou a na nejednom úseku treba stromy aj podliezať. Veselo sme pokračovali ďalej. Cestu sme už mali prešľapanú a trasa zasa zmenila charakter na rozprávkovú až mystickú krajinu snehu a ľadu. Takto sme sa dostali pod Zadný Šíp, treba zdôrazniť, že vrcholový kríž je mimo značky ale vrcholy sa neobchádzajú! Tak sme sa postupne všetci vystriedali pod krížom, ktorý je umiestnený na hrane brala masívu, ako krásna vyhliadka do šíreho okolia. My sme dovideli aspoň na koniec kríža, to bolo asi všetko, ale verím, že sú odtiaľ nádherné výhľady, tak ako si túto vieru nesiem aj z iných kopcov. Postupne sme sa všetci vystriedali na vyhliadke, občerstvili a pokračovali ďalej.

Zhodou náhod som sa dostala do vedenia ja, tak som si mohla vychutnávať prechod čarovnou a mystickou snežnou krajinou, v ktorej zo zeme miestami trčali skalné vápencové veže splývajúce so stromami obsypanými snehom. V jednom momente scenéria pripomínala kráľovstvo skalných obrov. Cesta ďalej pokračovala hrebeňom so stromami s konármi poohýbanými pod snehovou nádielkou. Cesta mi s narastajúcim hladom začínala pripomínať mierne nekonečno, už aj ta romantika poľavovala, keď mi neustále plazenie sa uberalo viac a viac síl z mojich už skromných zásob.

A tu hľa sa spoza stromu objavil vrchol v podobe malej naklonenej plošinky. Moja radosť nepoznala hraníc, hlavne preto, že keď som došla ako prvá, tak sa aj ako prvá môžem pustiť do jedenia. Nesporná výhoda, keď človek razí cestu! Postupne sme všetci došli na skromnú plošinku, kde okrem nás bola ešte jedna dvojica, ktorá sa docela rýchlo spakovala. Keď som sa rozhliadla, tak hlad netrápil len mňa. Pri veselej vrave, chalovaní a popíjaní kolujúceho tajomstva sa do nás začínala zarývať pomaly, ale isto zima. Jedlo šlo dole krkom pomaly ako pomalšie, s čím so mnou súhlasil Lopaz, ktorému trvalo rovnako nekonečne dlho prežúvanie posledného končeka sebáka ako aj mne. Nakoniec sme to zvládli, ale ešte sme museli urobiť vrcholovú fotku! Môj manžel na seba s radosťou nahodil oblek banánu, aby bola tradícia kompletná. V týchto situáciách mu väčšinou ten kostým závidíme, keďže ako som už v rekapitulácii uviedla, tak na predvianočných výstupoch nám počasie nepraje.

Po nabratí síl, odfotení sa, vyzimení sa sme zahájili zostup, ktorý pokračoval ľúbeznou snežnou krajinou, ktorá už začínala byť trochu otravná, ale stále z nej prevládala dobrá nálada. Cestou na dol sme ešte narazili na menšiu skalnú dutinu v Šípe. Zostupovalo sa nám rezko a čo chvíľa sme prišli do Žaškovského sedla. Tu sme sa trochu pobláznili v snehu a pokračovali sme v zostupe. Ešte za svetla sme prišli k autám, kde Hajo zistil, že mu chýbajú paličky. Obetoval ich. Boli už aj tak pokrivené, s čím už dlhšie nebol spokojný.

Z parkoviska sme si šli sadnúť do Koliby 77 v Martine, aby sme si dali tradične spoločnú večeru, pri veselej vrave a dobrom jedle. Výstup hodnotím ako veľmi dobrú akciu, kde sa nám podarilo stretnúť sa v hojnom počte. Viac ako kedysi sme si užívali spoločné chvíle.

-Bizon-