Dachstein skialp
Záznam z akcie
No, aby som všetko uviedol an správnu mieru, táto akcia nemala mať záznam, táto akcia pôvodne nebola horoklubácka, lebo sme nevedeli či sa nezúčastnia aj nečlenovia a v neposlednom rade sme chceli mať pekné počasie. Mali sme ísť lyžovať do Schladmingu, ale nakoniec som našiel ubytko asi 80 km od Schladmingu na severnej strane Dachsteinu a keďže sme išli "skialpinisti", tak sa aj charakter akcie zmenil. Ambiciózny bol výstup na Dachstein, tkroý bol tajne niektorými účastníkmi anticipovaný. Vyrazili sme v piatok poobede v naleštenom mercedese z Bratislavy a uháňali sme na miesto určenia. Cesta bola dobrá, mokrá, pole tmavo spalo... vystúpil som z auta, ticho tam už stálo... No dobre, nechal som sa uniesť. Bez väčších problémov sme dorazli do Obetraunu, jedine čo nás zaskočilo, tak tesne pred príjazdom sme absolvovali akýsi priesmyk s klesaniami asi 23%, ale šťastlivo sme to prežili. V penzióne nás privítala extrémne milá Britka so svojim manželom, ochotne nám vysvetlila čo vedela, urobila pre nás čo bolo v jej silách. Myslím, ze celkom nechápala čo to znamená ski-mountaineering, ale to v zásade ničomu neprekážalo. Večer sme si zahrali anglické scrabble, s Hajom som sa "povadil" o význame slova "jar" a šli sme spať. Ráno bolo ako vždy ťažké, ale raňajky boli dobré a domáca pani nám povedala, ze lanovka na Krippenstein, z ktorého sa pokračuje na Dachstein, je len 15 min pešo. Tak som zvyšok výpravy presvedčil, že tam nemá zmysel chodiť autom. 15 minút po odchode z ubytovania sme pochopili, že časový odhad pani domácej bol trošku iný, nakoniec to bolo asi 30 minút a to sme sa moc neflákali. Nakúpili sme lístky na Krippenstein a ďalej na lanovku na Dachsteiner gletscher a nasadli do kabíny so 60 ďalšími tlačiacimi sa a smradľavými ľuďmi. Vo výške 2100 mnm sme vystúpili a uvažovali čo a ako, keďže sme nepoznali pomery. Ale vďaka tomu, že nikde neboli žiadne značky, zjavne preto, aby si kazždý objednal sprievodcu, sme tomuto orientovaniu venovali veľa času. Nakonie sme sa rozhodli zlyžovať o 300 m nižšie a tam sme sa spýtali miestneho borca, že kade sa ide na Dachstein. Vyzeral vcelku erudovane, vybavený skialpovo a vôbec... Jediné čo sme sa dozvedeli, že to on netuší, on sa vyzná len tam. (pre ilustráciu, asi ako keby ste sa spýtali domáceho na Chopku, že ako sa ide na Ďumbier a on by povedal, že nevie, lebo sa vyzná iba na FIS-ke). Spýtali sme sa ešte vlekára, ktorý nám oznámil, že on na Dachsteine nikdy nebol, že on nič nevie... Tak sme vyrazili intuitívne po stope... Otvárali sa pred nami zvlnené náhorné plošiny, akoby duny naviatého snehu, lahoda pre oko milovníka zimy a hôr. Cestou sme stretli skupinu Holanďanov na snežiciach, ktorí išli z Dachsteniu a potvrdili nám, že ideme správne a vtedy sme pochopili, že vzdialenosť z Krippensteinu do strediska je asi 8km. To nie je veľa, ale keď účastníci výpravy padajú vyčerpaním, tak musíte náležite uspôsobiť tempo. Nakoniec sme sa tam dostali aj za doprovodu akýchsi alpských škorcov, ktorí nám skoro pokradli veci z batohov. Použili sme lanovku a vlek, aby sme sa dostali bližšie k vrcholu Dachsteinu. Malý Tomáš tvrdil, že on tam určite nejde, lebo je na pokraji smrti. Vďaka tomu, že sme netušili, kde sa nachádza "klettersteig" na vrchol, sme sa s Hajom vybrali naverímboha snehovým poľlom ku skalám. Keď už som mal plne zuby prešlapávania a stále sa mi zdalo, že skala je ďalej a už som len čakal kedy spustím lavínu, sme sa zrazu zahľadeli iným smerom ako sme boli a zistili, že ferrata, je od nás veeeľmi ďaleko. To by ešte nemusel byť problém, pohad na hodinky však napovedal, že by to nemuselo byť ideálne, vydávať sa na vrchol o 16:00, keď o 17:20 malo zapadnúť Slnko. Nehovoriac o tom, že by to bola mojá prvá ferata vôbec, sme od tejto akcie radšej upustili. Áno boli sme mäkkí... Človek nechce prvú feratu absolvovať potme na mačkách. Dali sme si ale brutálny zjazd spod Dahcsteinu v čerstvom prašane. Keď sme došli k malému Tomášovi, bol skoro zmrznutý. Spustili sme sa dolu smerom na Simonyhutte, aj keď pbčas sme museli stromčekovať, prípadne šlapať... taký dobrý to bol zjazd. Došli sme teda k Simonyhutte na pokraji súmraku. Ďalej nás odporučila chatárka po stope ratraku, k nej sme sa dostali pomerne strmým zjazdom po svahu, ktorý sa údajne postupne odtrhával ako mi Tomaáš s Hajom neskôr tlmočili. Keď sa absolútne zotmelo, práve vtedy ratraková stopa skončila (samozrejme). Uznali sme aj, že nebude na škodu nasadiť pásy. Áno, tam som pochopil, že ak nevieš či pásy nebudeš v ten deň znova potrebovať, tak nie je práve vhodné nechať ich zmrznúť v batohu... Ja som sa teda s čelovkou postupne spúšťal a striedavo šlapal s lyžami v rukách po krásnej zvlenenj krajine. Pásy som medzitým rozmrazoval v bunde, chalani postupne išli za mnou, Hajo mal samozrejme naslabšiu čelovku, tak si to vychutnal. Nakoniec sme sa dostali ku chate Glaidalm odkiaľ išla údajne modrá zjazdovka k naozajstnej zjazdovke do Obertraunu. Tá modrá bola slušná červená :)), to už som mal aspoň rozmrazené pásy a tak sme vyšlapali k miestu, kde naša odysea pred 7 hodinami začala. Dotialľ sme absolvovali asi 9km zjazd, údajne najdlhši v Rakúsku smerom do Obertraunu. Užili sme si čerstvý manchester aj 2 ratraky, ktoré si na nás dobre posvietili, ale nikto nám nevynadal. Dolyžovali sme až k začiatku lanovky v Krippensteine a odtiaľ sme si dali dobrých 20 minú po asfalte na chatu. (Opäť pripomínam, že išlo o cestu, ktorá mala trvať 15 minút pohodovým tempom, to bola bohapustá lož!). Každopádne v lyžiarkach to išlo dobre, ostatne to ja mám najradšej, chodenie v lyžiarkach. Keď sme už boli v penzióne, To máš nám oznámil, že my si ani neviem predstaviť aký on je vyčerpaný. Myslím, že všetci sme mali dosť, ale netreba preháňať :)). Neskôr sme niečo povečerali v miestnej pizzerii a potom sme hrali opäť anglické scrabble do 2 v noci. Ráno som s prekvapením zistil, že malý Tomáš cez noc neumrel...Toľko za Deň 1 by cikiTM #ciki #hajo #malytomas #dachstein #krippenstein #skimountaineering #neverstopevenifitkillsme (platí špeciálne pre malého Tomáša, ktorý napriek všetkému prežil)