Zimná ferrata

Záznam z akcie

Je 10. Január, 6:00 a mne opäť zvoní budík na telefóne.. koľká to radosť z ranného vstávania. Naladený na spánok sa pomalým tempom presúvam na autobusovú zastávku, kde čakám na vyzdvihnutie. O chvíľu už v plnej zostave, Bizón, Hajo a ja ;) opúšťame sychravú Bratislavu, no ľúto nám to nie je. Cieľ je jasný, Rax. Čo by to bol za príjazd na parkovisko ak by sa príjazdová cesta netrblietala ľadom? Miestami sa mihol nejaký ten kamienok a tak sme si po prvom nevydarenom pokuse povedali, že aj napriek strmosti a značným jamám tomu dáme ešte jednu šancu s rozbehom. Nevydalo... nuž, zaparkovali sme poniže.

Pribalili sme si mačky, sety, čakany a podaktorí aj lano – pre istotu. Po krátkom rozjímaní na príjemne slnečnej lúke sme si naštudovali starostlivo pripravené informačné materiály a mohlo sa ísť na vec. Kráčame sotva 15 minút, keď nás teplo núti zhadzovať softshelky. Nenamietame, lepšie ako mrznúť zimou. Opúšťame žltú a prechádzame na zelenú značku, keď mi nedá nevšimnúť si potmehúdske úškrny, ktoré som si vyslúžil svojim tradičným nadšením pre stúpanie do kopca. „Vyzeráš ako by si mal za sebou 4 tisícovku,“ zhodnotil Hajo asi po 20tich minútach chôdze. Ako keby ma nepoznali... Nevadí, ešte stále mám dobrú náladu, keď prechádzame zo zelenej na červenú značku, ktorá by nás mala priviesť priamo k nástupu. „Už len dve zákruty a sme tam.“ Tento výrok by každému okrem horoklubákov pripadal ako čisté klamstvo, no nebol až tak ďaleko od pravdy.

Vychádzame z lesa a napravo od nás sa týči Preinerwand. O kúsok ďalej zisťujeme, že by sme sa pravdepodobne mali vrátiť k tabuliam upevneným na skale hneď na začiatku. Tí aktívnejší vyťahujú popis prípadne aj topo (nákres ferraty po jednotlivých úsekoch s označením náročnosti), a preto nenamietam, keď míňame tabule a tiahneme vpravo. Pravda, jeden by neveril, že cez toľkú húštinu a kosodrevinu to ide aj vľavo. Miestami pozorujeme modré body na skalách, ktoré nám dodávajú vieru, že ideme správne, a ešte keď Bizón zahlási, že im sa už raz osvedčilo ísť po modrých bodoch, mám pocit, že ideme správne.

Vydarené počasie nás všetkých teší, a tak sa pomaly, polo-lezecky, presúvame vyššie k zdanlivému začiatku našej vytúženej ferraty. V tienistých miestach sa objavuje zostatkový sneh, a to bol úsek, kedy mi naozaj vadilo, že mám prilbu... v batohu. Aj som si pospomínal na príbehy o padlých turistoch nájdených pod skalami, ktorí mali rovnako prilby v ruksakoch (Bezpečnost a riziko na skále a ledu – Pit Schubert). Na moje potešenie sa presúvame do kosodreviny, ktorá síce miestami nepríjemne pichá a paličky upevnené na batohoch sa v nej rady zachytávajú, ale aspoň poskytuje možnosti pridržania sa. Ako tak postupujeme, začínam byť hladný, smädný a všetko to ostatné dokopy, za čo môže Hajo, ktorý si neúnavne razí cestu nahor. Bizon vidí, možno aj počuje moje trápenie, a tak sa zľutuje a posilní seba i mňa čajom, za čo som jej nesmierne vďačný. O kúsok ďalej nachádzame Haja oddychovať na slnkom vyhrievanej skale, kde sme sa všetci posilnili nejakým tým jedlom.

Po výdatnom doplnení energie pokračujeme ďalej a konečne prichádzame k železnému rebríku. Obliekame sedáky, pripevňujeme sety, niektorí nasadzujú prilby(ja som už mal), spravíme pár fotiek a hor sa na ferratu. Keďže to je moja druhá ferrata, ako neskôr Hajo svojím dopytovaním zistil, dozvedám sa pár užitočných rád a môžem pokračovať. Nedá mi nespomenúť moje ideálne rukavice – lyžiarske, s ktorými sa tak vynikajúco manipuluje s karabínami, že som radšej išiel väčšinou bez nich. Ešteže som si zobral dvoje, podľa pokynov... Radšej som sa tým nepochválil a druhý pár zostal po zvyšok túry pekne na spodku batoha. Hajo nás miestami zabáva prekladom popisu ferraty z nemčiny do angličtiny, a keď Bizón kričí, že niektoré tie stupienky na rebríku sú kvalitne zahnuté, je mi jasné, že preklad nie je len pokus o vtip. Ako tak pokračujeme, Hajo si spomenie na ďalšiu informáciu, vraj sú tam vzdušné miesta. Ešteže mi to vraví práve keď obliezam jeden skalný špic a môžem si uvedomiť, že aj toto miesto je jedno z nich.

Počasie je ukážkové, miestami máme pocit, že je jar a občas viac fotíme ako postupujeme. Ferrata je kvalitne odistená a po náročnejšom komíne Bizón zahlási, že to bol najťažší úsek. Chvíľu sa s Hajom doťahujú a ja len tajne dúfam, že mala pravdu. Na slniečku je úžasne, no tam, kam nedosahujú jeho lúče sa často vyskytuje aj ľad, nie vo veľkom množstve, ale na tých kľúčových miestach. Preto keď sa mi zdá, že šliapem na zdanlivo suchý kameň, no už tretí krát sa mi noha zošmykne, venujem výberu nasledujúcich stupov viac pozornosti. Prichádzame k drevenej kaplnke s nádobou na vrcholovú knihu, no keď zisťujem aké šalátové vydanie to je, razom ju vraciam naspäť. Ďalej využívame zručnosti nadobudnuté pri selfie fotkách, spravíme si nejaké spoločné a podaktorí by sa napriek tomu radi zapísali do vrcholovej knihy, no čaká ich podobné zistenie ako mňa.

Pokračujeme, no po chvíli sa na seba pozeráme a spytujeme sa, prečo tí huncúti nenatiahli lano aj sem. Veď pri toľkom ľade by nám neprekážalo priistiť sa. Žeby nepočítali stým, že niekto sem príde aj začiatkom januára? Pravda, celú cestu sme si užívali božský pokoj, ktorý by ste v letnom počasí na ferrate ako je táto len ťažko hľadali. Po kvalitne zaľadnenom úseku sme celkom radi, teda ja určite, že opäť vidím oceľové lano. Netrvá dlho a všetci dosahujeme vrchol. Kocháme sa výhľadmi a dopĺňame energiu, albumy rozšírime o nádherné scenérie a nejakú tu selfie.

Chata Ludwig haus mi príde neskutočne ďaleko, a preto si myslím, že si zo mňa zvyšok tímu robí srandu, keď ma už asi piaty krát presviedčajú o tom, že tam ideme. Niežeby v popise trasy nebola iná chata, ale to by som ho musel čítať. Prichádzame k rázcestníku, kde vravím, že tu som už raz určite bol, chatu poniže som si pamätal. Je však v tomto období zavretá, a keďže k Ludwig hausu je to niečo vyše hodinu cesty podľa smerovníka, a okrem iného je tiež zavretá, Hajo smelo zavelí: „O nejakých 15 min sme na chate – Waxriegelhaus“. Ubehla prvá štvrťhodinka i slnko pomaly začalo klesať. Užívajúc si výhľady pokračujeme za našim momentálnym cieľom - pivom a niečím pod zub na chate. Pri mojom tempe sa mi zvyšok tímu na chvíľu vzdialil. Keď sa opäť stretávame, medzi rečou zahlásia, tu bola kedysi chata. Sú to vtipkári, darmo, no to už ubehla isto aj druhá štvrťhodinka.

Konečne prichádzame k chate Waxriegelhaus a obsluhovaný milým rakúskym personálom si svorne objednávame najprv veľké pivo a neskôr i nejakú tu polievku. Prezeráme si topo a zisťujeme, že najťažší úsek, prvú tretinu ferraty sme obliezli kosodrevinou, no vôbec mi to neprekáža. Žartovne zhodnotíme, že to bolo poriadnych 15 minút a začneme sa pomaly chystať na zostup k parkovisku, aj keď by sme tam určite vydržali nejaké to pivo navyše. Už na začiatku som sa pýtal, či majú všetci čelovky. Hajo nemá. I začalo sa stmievať, v lese tma jak v rohu, a tak zapíname čelovky. Šťastie, že nemrzne. Vďaka technologickému pokroku si Hajo značnú časť cesty svieti svojim telefónom. Rezkým zostupom prichádzame na parkovisko a všetci sme radi, že sa nemusíme na záver šmýkať v aute dobrých 10m ľadovým kopcom, pri odjazde z miesta, kde sme chceli pôvodne zaparkovať. Bola to vydarená akcia pri ukážkovom počasí, až mi je to divné.

Tomáš

Fotky nájdeš tu: fotoalbum

Itinerár

Trasa:

Parkovisko Griesleiten - Bachinger Braudel - Ferrata Hans von Haidsteig
Preinerwand - Waxriegelhaus - parkovisko.