Feratka Königsjodler na Hochkönig

Záznam z akcie

Piatok
V piatok sme vyrazili z Bratislavy v dobrej nálade a cestou sa kochali. Bolo pekne a dúfali sme v dobré počasie aj deň nato. Na parkovisko sme prišli až šera a opatrne našľapujúc sme si odkráčali polhodinku na chatu. Tam sme si pochutnali na lahodnom pive a niektorí sme museli oprášiť veľmi veľmi staré nánosy nemčiny.

Sobota
Ráno sa samozrejme začalo ešte pre naším budíkom. Spoluobyvatelia skupinovej izby nachádzali zaľúbenie v trieskaní vecami, čo pred 6 ráno nemuseli. Po krátkych raňajkách sme sa pred 8 pohli smerom do sedla. Pred nami sa už týčil vysnený hrebeň. Príjemne ma prekvapilo, ako rýchlo sme sa prepracovávali do sedla – napriek tomu, že to bolo 800 výškových metrov, z chaty sme tam prišli už za 70 minút.
Na začiatku ferraty bolo pomerne veľa ľudí, a tak sme radšej chvíľu počkali. Prvé metre boli relatívne ľahké. Potom sme zbadali ľudí, ktorí sa trmácajú skalnými stenami hore-dole a ostré ihly obsypané sčasti nadšenými a sčasti vydesenými turistami. Ako sme onedlho zistili, mapka vytlačená z internetu bola len približná. Síce na nej rozpísané kľúčové miesta, ale to, že medzi nimi okrem toho boli aj 4 skalné veže namiesto jednej vlnky na mape sme sa dozvedeli až na mieste. Nepálsky mostík sme absolvovali celkom hravo, akurát Micku trochu vyklepalo.
Asi hodinku nato sme sa dostali k bájnemu Flying Foxu, teda jedinému lanu natiahnutému medzi dvoma bralami. Čakajúc v rade ľudí sme aj my nabrali odvahu na absolvovanie tejto špeciality. Peťo bol pripravený a mal so sebou kladku. Nanešťastie bola na oceľové lano priúzka a na rozdiel od rôznych expertov pred nami sme nechceli na pletenom oceľovom lane drať karabiny. Zvolili sme preto alternatívnu cestu – výborné zliezanie sčasti v previse, obtiažnosť D. Cestou dole sme si po hmate hľadajúc stupy na hladkej skale s nabaleným ruksakmi pôžitkársky pomľaskávali. Keď sme sa už konečne dostali do skalnej rázsochy medzi bralami, začali sme vyliezať kolmo hore. Bolo to C/D, ktoré zmenilo na D, skrátka, kolmo hore. Myslím, že nielen mne dobre padlo, keď sme sa konečne cez reťazec veží dostali na planine mimo ferraty. Bolo to malebné strmé suťovisko obklopené skalnými zrázmi, idyla. Keď sme si v pekelnom teple sadli, očakávajúc stále fatálny šmyk na suti, s vysušenými ústami si dopriali trochu prašného jedla, ktoré nás ešte viac vysušilo. V duchu sme si zagratulovali, lebo vody sme mali už pomenej.
Neklesali sme však na duchu, lebo podľa plániku pred nami bola už odhadom len hodinka – jeden-dva hupy (copyright Majo) a mali sme byť na konci. Hupov bolo nakoniec viac, jedna C/D pasáž mala dobrú polhodinu a posledná časť nám trvala zhruba 2,5 hodiny. Čoraz viac nás navyše začali obšťastňovať jacekovci a huni. Jeden z nich dostal skvelý nápad skočiť do dlhého uvoľneného lana, čím Peťa oplieskal o skalu. Ďalší sa neistil vôbec a takmer silou vôle ťahal za sebou 3 neborákov s rozklepanými nohami v teniskách a s cyklistickými prilbami na hlave. Korunu tomu nasadil expert, ktorý si ľahol krížom cez turistický chodník.
Ku koncu sme toho už všetci mali dosť. Nerátajúc nástup do sedla nám ferrata trvala 8 hodín a celý čas pieklo ostré slnko. Nezdalo sa mi, že bolo až také ostré, ani spálený som si nepripadal. Keď som sňal z očí slnečné okuliare, pocítil som príchuť reality. A ozaj, vodu už sme nemali. Od ferraty sme spievajúcky precupitali na chatu, kde sme tekutiny s radosťou doplnili. Chata Matrashaus bola útulná. Vo výške 2900 metrov mali na výber niekoľko pív a jedlo bolo chutné, akurát nám po celodennej páľave išlo akosi ťažko dole gágorom. Západ slnka nám ponúkol neopakovateľný výhľad, bolo ozaj krásne.

Nedeľa
Ranné schádzanie malo podľa našich informácii trvať 3-4 hodiny. Napokon sa však natiahlo. Síce nám to trvalo výrazne dlhšie, ale cesta zato bola o dosť nepríjemnejšia ako sme čakali. Už deň predtým, cestou hore na ferrate, sme videli ľudí, ktorí sa pri schádzaní šmýkali v suťovisku, spúšťali si sprchu kameňov na hlavy a ozvena ich trápenia lomozila odrážajúc sa od okolitých vrcholov.
Po raňajkách sme sa nenáhľali, veď dole to malo ísť rýchlo. Prebehli sme kúsok po hrebeni a strmo zabočili do doliny. Bolo to veľmi strmé, sutina nepomáhala, ale vraveli sme si, že keď prejdeme cez tento úsek, pôjde to lepšie. Horkýže. Suťovisko bolo oveľa dlhšie ako sme predpokladali a solídne sme sa v ňom motkali. Chodníky sa trieštili a opäť spájali v spletitej pavučine prašno-skalnatého zrázu. Značka bola tiež na viacerých miestach naraz, čo komplikovalo orientáciu. Pri niektorých skalných prahoch bolo natiahnuté oceľové lano, ktoré padlo vhod. Dolina bola očividne ľadovcová, vymletá pekne to jedného veľkého lievika, pád by bol dlhý.
Na druhej strane bol z doliny pekný výhľad na ferratu, ktorú sme absolvovali deň dozadu. Ľudia balansujúci na špičkách skalných veží, či rozviklané sebavedomia na lanových mostíkoch - to všetko sme mohli vidieť, keď sme práve neblúdili v nekonečnom suťovisku. Na konci suťoviska sme prišli k veľkému snehovému poľu. V domnienke, že som našiel skvelú skratku som odbočil doľava a dostal sa do koryta, ktoré dohladka vymyla voda. Vrátiť bolo ťažké, ďalej sa ísť mi ísť zas nechcelo. Začal som teda zliezať okrajom koryta dole. Na konci som sa už držal len na trenie. Nezostávalo mi nič iné, ako sa spustiť po zadku po vyhladenej skale. Pomaly som sa došúchal až k okraju snehového poľa. Na moje prekvapenie bolo odspodu dosť roztopené a medzi snehom a skalou bol zhruba meter. Stojac na hladkom kameni a unavený z nekonečného schádzania som si uvedomil, že spadnúť do tohto priestoru by asi nebolo ideálne, ale ani okraj poľa nevyzeral veľmi pevne. Nohou som nakoniec skopol tenký snehový okraj a vzápätí som sa nejako vytulenil na sneh dúfajúc, že ma udrží. Našťastie bol dostatočne pevný, a tak som sa onedlho pridal k skupine. Pole bolo dlhé, ale keď sme cez neho prešli, aj suťovisko sa čoskoro skončilo. Odtiaľ to bolo k autu už len kúsok (skratkou, ako inak) a cestou sme sa občerstvili v miestnom Alme.
Túra bola vydarená. V piatok sme stihli prísť v prijateľnom čase. V sobotu sme poľahky vystúpili do sedla. Ferrata bola pekná a keby sme neboli takí nabalení a nečakali toľko v zápche, dala sa absolvovať odhadom za 6 hodín. Škoda, že nám nesedela kladka na oceľové lano a pridali sme prácu nepríjemných zliezaním. Na druhej strane, pridali sme si tak výškové metre a to sa počíta. Nedeľné suťovisko bolo fakt zlé a osobne si myslím, že miestami nebezpečnejšie ako sobota. Trochu s tým však rátali a ostatné zostupovky boli naozaj dlhé, takže ťažko povedať, či sme mali lepšiu možnosť.

Itinerár

Vyrážať sa bude v piatok po práci okolo 15:00.

Hlavný plán na sobotu je je prejsť feratu Königsjodler, ktorá vedie smerom na vrch Hochkönig. V nedeľu nás čaká už len zostup.

Prvú noc sa bude spať na Erichhutte - ubytovanie vychádza s Alpenvereinom na 10 eur bez 18 eur na osobu. Druhá noc je na Matrashause, ktorý je na vrchu kopca Hochkönig vo výške 2941 m n.m. Cena vychádza s Alpenvereinom na 19 eur bez 24 eur na osobu. V cene sú zarátané aj raňajky.

Teším sa už na Vás. :)