Skialpvíkend na Žiarskej chate

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Dlhoočakávaná akcia konečne prišla. Keď sme v piatok odchádzali z Bratislavy pri teplote 15°C, jej úspech sa mi zdal pri najmenšom otázny. Išli sme mojím autom, vďaka strešnému boxu totiž dokázalo pojať 5 osôb. Tesne, ale predsa. Čas odchodu tiež zhruba vyšiel, o 16:00 sme už boli pozbieraní a mierili sme na Moskvu. Cesta prebiehala v príjemnej atmosfére až do momentu, keď niekde za Nitrou začalo pršať. Môj moral vtedy klesol a moc slušných slov som asi nehovoril (to je pravda, pozn. editora). Zvyšok posádky na duchu neklesal, ale ja dážď neznášam. Dážď hustol, zotmelo sa, videl som čoraz menej a nadával čoraz viacej. Keď sme prišli na začiatok Žiarskej doliny, vystúpili z auta a hneď som bol mokrý. Veľmi nadšený som nebol, ale už keď som tam, hádam nepôjdem nazad. Zbalili sme si teda mokré veci a vyrazili smerom na chatu. Po niekoľkých stovkách metrov prišla ďalšia skúška sily môjho charakteru, keď sme išli po ľadovej popršanej ceste, na ktorej moje topánky nedržali vôbec. Týmto faktom sme neboli nadšení viacerí, našťastie sme zahli do lesa, kde to také zlé nebolo. Po vystúpaní ďalších metrov sme však zbadali prvý prirodzený sneh, dážď sa tiež zmenil na vločky a myslím, že to nás potešilo všetkých. Na chatu sme sa dostali cca o pol desiatej večer a na privítanie sme si dali čaj s rumom. Potom sme sa postupne povybalovali a večer sme nechali plynúť vlastnou cestou pri lopáriku a poháriku. Naplánovali sme aj sobotňajšiu túru a potom sme sa odobrali "na kutě".

Sobotňajšie ráno nás neprekvapilo, každý vie, že žiadne ráno nie je dobré, tak sme prezreli horku slinu aj skvelé raňajky a vyrazili do hôr. Počasie nebolo slnečné, ale podstatné bolo, že nepršalo. Tomáš dokonca konštatoval, že nefúka, že to už dávno nezažil - situácia na hrebeni ho však donútila zmeniť tento názor. Stúpali sme dolinou až do Žiarskeho sedla a potom po hrebeni smerom k Barancu. Z hrebeňa sme potom odbočili na menší bočný hrebeň a prišli na menší vrchol bez mena. Tu sme dali dole pásy a začali sme zlyžovávať. Najprv po akomsi rebre a postupne sme prešli do menšieho žľabu. Čo nás trochu prekvapilo, že sme uvoľňovali dosky o hrúbke cca 10cm. Zachovávajúc sa nie najmúdrejšie sme spustili s Hajom aj menší splaz, keď sme sa lyžovali tesne vedľa seba. Našťastie sa tento incident obišiel bez konsekvencií a už takéto chyby zrejme robiť nebudeme. Menším žľabom sme ďalej zišli do doliny, traverzom sme sa dostali pod iný žľab a tam sme na chvíľu zrobili tábor. Po tom, čo sme "posvačili", nevediac čo od dobroty, vytiahli sme lopatky. Prvopočiatočná intencia bola zakopat Žabu, ktorá sa však tomuto zámeru nepochopiteľne bránila. Tak sme sa rozhodli vykopat sondu. Vrstva snehu mala asi 1m s rôznymi kvalitami a napriek solídnej diere, ktorá po tomto kopaní ostala, Žaba do nej nechcela ísť. Dobrá nalada nás neopúšťala, čo viedlo k rôznym zákernostiam so snehom. Vrchol bol, keď sa Hajo pokusil zaťažiť moj ruksak blokom snehu. Vyberat tie množstvá snehu z batohu bolo veľmi príjemné a výživné, každopádne si to zapamätám, neboj sa Hajo (to som nebol ja, to sa samo pozn. editora)! Po týchto vydarených hrátkach sme pokračovali ďalej smerom hore na hrebeň, avšak nepriazeň počasia a iné okolnosti sa nám nepodarilo vyjsť až hore (čo neskor malo za následok, že Žaba nedostala palacinky). Ale lyžovacka v tomto žľabe bola priam dokonalá, tvrdý podklad, na ňom malý poprašok, išiel som prvy, aby som to ostatným dobre rozryl (latentný egoizmus sa zas prejavil, pozn. editora). Potom nás čakal zjazd dolinou k chate, ktorý bol popretkávaný kosodrevinou, trávou a kameňmi až skalkami, čo si naše sklznice patrične odniesli. Na chate sme niečo zas pojedli, keďže večera bola až o 6 a medzitým som ja zalomil (vek neoklameš, pozn. editora). Asi o 5 na mňa doľiel taký útlm ako málokeďy. Zrejme to bol následok zničenej psychiky z predchádzajúceho dňa. Večer sa niesol v podobnom duchu ako ten minulý, len pribudlo ešte viac zbytočných debát (autor z nepochopiteľných dôvodov neuznáva homeopatiká, alternatívnu medicínu, meditácie, oddelenie duše od tela, hýbanie predmetmi silou vôle a lávové kamene, pozn. editora) , nehovoriac o tom ako Majo sam sebe naložil, ako Tomasovi nechutil tatranský caj, a ako som ja rezignoval na akúkoľvek diskusiu.

Nedeľa začala ozaj krásne, ťažko to nazvať ináč, tentoraz príroda horoklubu priala ako pri prvej zimnej akcii na stuhlecku. Toľko Slnka som nevidel už dávno, a tak málo vetra necítil ešte dávnejšie. Zhltli sme praženicu, zbalili prebytočnú batožinu do najmenších igelitiek ake som mal (nemal, pozn. editora) (hlavne Hajo a ja). Je až neuveriteľné aký malý priestor clovek potrebuje na veci, keď je nútený sa doň zmestiť. No každopádne toto nie je cielom záznamu. Vyrazili sme teda opäť hore do Sedla pod homolkou prejdúc aj zákerné miesto v lesíku s popadanými konármi, kde sa opäť niektorí vysypali, hoci sme ho zo dňa predtým poznali. Do sedla sme s Hajom dorazili prví, a keby sme mali internety, tak postneme na fejsbuk určité fotky s dôvetkom "chillin' hillarious". Keď nás ostatní dobehli, už sme stihli prebrat celú rodinu hashtagov, ktoré by sa na danú chvíľu hodili. Keď zrazu Haja napadlo údajné meno športovca. Netušil, aký šport by mohol robiť, ale vraj bol na olympiáde a mal meno Hadouken. Začali sme stúpať smerom na Prostredný grúň a Hajo len občas spomenul Hadoukena, vkuse uvažoval ako áno, ako nie, kde športoval, za koho pretekal, a nie a nie si spomenút. Medzitym sme sa už dostali pod jeden strmší svah. Všetci po správnosti išli cik-cakom hore. Ja som si dal hore pätky, že skúsim to na kolmo... chyba. Po 5m som spadol a zošuchol som sa ešte viac ako som vyšlapala. Tak som sklonil hlavu a nasledoval cik-cak. Keď som Haja dobehol na hrebeni, Hadouken bol stále omielanou témou... Medzitým sme uvažovali čo a ako ďalej a rozhodli sme sa, že všetci okrem Žaby si zlyžujeme vyšliapaný svah a vyjdeme ešte raz hore. Ako už som spomenul, bol krátky, ale stálo to za to. Potom sme sa rozhodli zlyžovat na druhú stranu hrebeňa, tam už sneh nebol taký ideálny, ale naše schopnosti sa vysporiadali aj s touto nepriazňou. Potom sme pomaličky zlyžovali späť na chatu, cestou sa prebavili na kamenistých pasážach (niektorí aj hlavou do snehu), osviežili sa, pobalili a horsa k autu. Ambiciózny plán zlyžovať až k autu, vyšiel asi na 40%, zvyšok bola prerušovane asfaltka. Keď sme prisli k autu, mali sme toho dosť a Tomáš sa priznal, že casto sa sám seba pýtal, čo by v danej situácii urobil Hadouken? To už bolo jasné, že Hadouken sa usalašil v našich mysliach bez toho, aby sme vedeli kto alebo čo to je. Rozuzlenie prišlo, keď sme sa v blate prezliekli, Tomáš sa dostal na internety a zistil, že Hadouken je popová skupina, ktorá hrala v Soči. Pre nás však Hadouken ostáva neuznaným hrdinom, športovcom a bojovníkom až do konca...

Urobili sme si ešte jednu zastávku v Liptovskom Hrádku za účelom nasýtenia sa. Najprv sme sa zastavili vo vysnívanom Irish Pube, ktorý som si pamätal z detstkých liet, ale nastal jeden problém. Bola tam tma a draho. Vydali sme sa ďalej, na "námestie."  Podarilo sa to v istom hoteli, kde nás obsluhoval mimoriadne prívetivý až na silu ulisný a vtipný čašník. Najprv sme zistili, že reštaurácia je zatvorená, ale dajú nám jedlo v kaviarni. Keď sme si sadli dostali sme od na prvý pohľad veselej kopy otázku, či budeme papkať alebo len popíjať, ako vraj mládež zvykne. Potom nám podal jedálne lístky, s tým, že si vyberieme. Keďže Čikiho ale trápila únava, hneď si chcel objednať kávu. Chyba! Časník sa osopil, či si teda objednávame alebo nie. V tej chvíli sme pochopili, že tento obed vstúpi do dejín. Po chvíli sa usmievavý lokálpatriot vrátil a dlho nám vysvetľoval, čo jedlá v menu znamenajú. Obzvlášť mu ihral úsmev na perách pri liptovskom rezni, ktorý je plnený paprikou a brokolicou (???). Chcel som si dať čiernohorský rezeň, ale pán ma odhovoril, že ho mal a nie je dobrý, nech si ozaj nedávam, pretože kuchár je ľavý a spravil hnusné zemiakové placky. OK. Každý si objednal podľa svojho gusta. Vždy, keď sa pri nás časník zastavil, prehodil nejaký bonmot, až sme si miestami cvrkli. Keď už prišlo jedlo, tak sme normálne nevedeli odkiaľ ho načať, lebo sme nemali príbor. Postupne sme jedli (celkom chutné) jedlo, ale Tomášovi akosi nešla karta. Znenazdajky sa zjavil náš čašník-vtipkár s vidličkou v ruke s otázkou: "tebe to nejako nejde, pomôžem?" Až po odchode z reštaurácie sme si uvedomili, akým výrazným spôsobom nás tento pán obohatil, s tým, že sa sem ešte musíme niekedy vrátiť.

Na koniec ešte uvediem, kto sa zúčastnil: #Zaba, #Majo, #Tomas_M, #Hajo a ja. A stretli sme sa zo znamych so #SKatkou a #Kostom

Tak zas nabudúce

#ciki & #hajo

#skimountaineering #getfitordietrying #ziarskachata #hadouken #whatwouldhadoukendo #chillinout #mountains #hatersgonnahate #nabuduceskusdiakritikupanhadouken ###