Rila a Pirin 2013

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Keď minulý rok niekoľko z nás podľahlo zdravotným problémom, bolo jasné, že Majov plán prejsť krížom cez Rilu a Pirin budeme musieť odložiť. Tento rok sme boli našťastie všetci fit a po roku čakania ozaj hladní po turistických zážitkoch na Balkáne, o to väčšie nadšenie výletu predchádzalo.

Sobota
Ráno som na vlakovú stanicu prišiel spolu s Bizonom, onedlho Majo so Žabou prekvapili skorým príchodom a krátko nato sa objavila aj Hromada so Slančou v doprovode Bimba, ktorého bohužiaľ zradilo koleno, a tak sa ku nám nemohol pridať. Rozhodne prekvapil Adam Saleh, ktorý sa znenazdajky objavil a situačnú komiku zaklincoval tým, že sa ku nám rovno pridal. Aj keď to bola pre nás novinka, radi sme ho medzi nami privítali, nejeden tušil, že o zábavu bude postarané.
Ako sme zistili, účastníčky z Moravy spoznali Adama už skôr a obzvlášť ich zaujal jeho sýtočervený klobúk.
Príjemná cesta vlakom Avala, ktorý neobvykle nemeškal, bola prerušená len pomerne zdĺhavou kontrolou na srbskej hranici, no ani sme sa nenazdali a už sme v Belehrade prestupovali do lôžkového vlaku. Smer Sofia.  
Po skúsenostiach z nočnými vlakmi som očakával stiesnené priestory, ale naskladať sa s plnými batohmi do kupé ozaj chvíľu trvalo. Potešil som sa, pretože sme cestovali v starom vozni s klasickými oknami a horúčava bola razom tatam. Nočný obligátny hraničný rituál medzi 2 a 4 hodinu nemohol chýbať, ale ako-tak sme sa vyspali pred ďalším dňom plným cestovania.

Nedeľa
Po zobudení nastal v kupé čulý ruch, všetko sme zvládli celkom rýchlo, a už sme sa rozhliadali po stanici v Sofii. Prišli na rad prvé debaty s Bulharmi, lístky sme napokon kúpili. Na naše počudovanie sme nastúpili do veľmi pekného, nového vlaku, osobne mi najviac pripomínal najnovšie súpravy v Tatrách. Cestou sme čerpali prvé reálie od prísediaceho profesora, ktorému bolo do reči, v skratke by sa jeho slová dali zhrnúť nasledovne: v Bulharsku sa presadil politický systém ruského typu, kde vládne právo silnejšieho a pár vyvolených, na peniaze prúdiace zvonku bežný človek a krajina ako taká nemá dosah.
Keď sme už boli pri mestečku Dupnica, v zmätku sme sa hotovali vystupovať, nanešťastie vystúpila len Žaba, ktorej ostali len oči pre plač po rýchlom odchode vlaku so zvyškom skupiny. Vtedy sme konečne pochopili, že občas hlásia "spirka" (zastávka) a niekedy zas "gara" (stanica). Žaba preukázala rozvahu a o polhodinu sa ku nám s vyčítavým výrazom pridala na pivo očakávajúc autobus do mestečka Sapareva Baňa.
Na stanici sme narazili na veľmi ochotného strýca, ale ako sa neskôr ukázalo aj v mnohých ďalších prípadoch, ochotne radiaci obsmŕdači neponúkali pomoc nezištne a po pár vetách otrčili ruku pýtajúc peniaze.
Mali sme veľké šťastie, že už cestou vo vlaku sme stretli akýsi detský tábor, jeden z účastníkov, odhadom asi 14-ročný gaštan, vedel obstojne po anglicky a mnohé nám objasnil. Aj vďaka nemu sme v Sapareve bez problémov zohnali odvoz mikrobusom až pod lanovku.
Cesta na stanicu lanovky je na celú kapitolu. Všetci autobusári v Bulharsku zásadne nosili papuče. Vychodené, kožené, rozgajdané papuče. Jeden z nich šoféroval náš mikrobus.
Keďže sme boli ťažkí, celú cestu do ostrého kopca túroval auto odušu, kde-tu nám zráz bral dych, a hlavne neustále čosi pojedal. Na uzučkej ceste ruka z okna a debatoval s cestujúcimi, ktorí mu počas toho všetkého platili. Aby toho nebolo málo, neustále mu zvonil mobil z archívnym midi zvonením, ktoré si už nepočul minimálne 10 rokov, a tak sa človek miestami len divil, že stíhal aj šoférovať.
Lanovkou sme sa dostali až nad hranicu 2000 m.n.m. ušetrili si veľkú časť cesty, a s chuťou sme vykročili na Chatu pri siedmich jazerách, kde bolo citeľne chladnejšie, ako sme čakali. Hlavne tam bolo neopísateľné množstvo múch a len ťažko pochopiteľne fungujúca jedáleň, to sme uvideli neskôr viackrát.
Pôvodne bolo v pláne spať približne hodinku nad chatou pri plesách, ale mračná, zima, a nakoniec silný a vytrvalý dážď nás udržali v teple chaty.
Od nedele až do piatňajšieho poobedia sme sa pod 2100m nad morom nedostali. 

Pondelok
Výstup na dlho očakávanú Chujdatu, prvý vyšší a jemne exponovaný úsek sa pre resty z nedele nekonal, kráčali sme nahor po klasickej značke. Už pri chate sa ku nám pridal verný ľudský spoločník, pes. Nazvali sme ju Nadežda. Najprv sme si mysleli, že s nami pôjde len kúsok od chaty, ale ako sa ukázalo, dokonale poznala cestu na hrebeň a v hmle nás s istotou viedla smerom hore. Väčšinou bola niekoľko desiatok metrov pred nami, ale občas počkala, zabrechala, akoby sa chcela uistiť, že ju nasledujeme. Skaly, sneh, ani ľad jej neboli prekážkou. Opustila nás až v hustej hmle na hrebeni, keď narazila na skupinu turistov, ktorí sa v protismere vracali na chatu.
Začiatok hrebeňa vari najviac pripomínal trávnaté svahy Veľkej Fatry, akurát bol približne o 1000 metrov vyšší. Zrazu nastala zmena, narazili sme na skaly a prišlo na dlho avízovanú „čiernu“ značku. Rila bola označená rovnakými trojpásovými značkami ako hory na Slovensku, ale Majo v sprievodcovi vyčítal, že viaceré menej záživné časti červenej značky zostupujúce do doliny majú zaujímavejší variant. Čierne polooficiálne značky boli údajne vhodné len „pre skúsených, kondične zdatných turistov, ktorí nemajú strach z výšok a túru absolvujú pri ideálnych poveternostných podmienkach." Skúsení sme, tempo sme mali dobré, väčšina z nás lezie a poveternostné podmienky – vietor, jemná hmla a príležitostné mrholenie – boli tiež.
Na dvoch miestach sme si neboli celkom istí trasou, ale vždy nás priviedli späť na cestu intuícia a všadeprítomní mužíci, trojpruhové značenie na týchto úsekoch nebolo. Niekoľkokrát sa počas cesty-necesty na čiernej značke skloňoval Orlovec, prvý výrazný vrchol našej túry, v jeho masíve sa údajne mali nachádzať aj menšie lezecké vsuvky. Keďže sme zvyknutí na prehnane opatrné opisy ciest a trás, sprvu sme si mysleli, že to pôjde raz-dva. Na náš údiv sa ozaj našli miesta, ktoré vyžadovali pozornosť a lezecké skúsenosti. Ak by tadiaľ šiel človek so slnkom v chrbte a vychádzkovým ruksačikom, asi by o nič nešlo, ale vlhké vápencové skaly v hmle, erodujúci terén vo svahu a plné naložené batohy na začiatku túry pridávali grády. Musím povedať, že po niekoľkých hodinách lezecko-štvornožkových eskapád na zamračenom ostrom hrebeni som rád stal na Orlovci. Miestami sa mraky roztrhali a my sme uvideli útulňu, náš pondelňajší cieľ.
Zostup k útulni cez suťovisko a následne snehové pole mali svoje čaro. Na naše prekvapenie bola útulňa obsadená, stretli sme tam partiu bulharských strýcov. Všetci okolo 50tky, úsmev na perách a sálajúca pohoda nám uľahčovali komunikáciu. Vedeli dobre po rusky, a tak sme sa vedeli dohodnúť. Mali ozaj náladu, varili si polievku a ponúkli nás lahodnou rakijou/vínovicou, navyše boli všeobecne priateľskí. Zistili sme, že obe skupiny sa do útulne nepomestia. Začali nám vysvetľovať, že o 100 výškových metrov nižšie je ešte jedna útulňa, ale napokon navrhli, že tam nebudú posielať nás, ale poberú sa tam traja z nich, aby naša skupina mohla spať pohromade. Veľmi ústretový a ochotný prístup domácich k turistom sme si v Bulharsku všimli ešte niekoľkokrát.  
V noci sme očakávali ochladenie, ale prituhlo ozaj riadne. Útulňa vo výške 2400m zbitá z plechov a betónu rozhodne teplá nebola.

Utorok
Zobudili sme sa do mrazivého, ale jasného rána. Samozrejme, strýcovia boli už dávno pred siedmou hore a chystali sa pred chatou. Zhodli sme sa, že by sme si mohli dať raňajky až na neďalekej Lovici, prvom končiari nad 2700m. Hmatateľnosť chladu dosvedčilo zmrznuté snehové pole, cez ktoré sme kráčali deň predtým. Zrazu sme začuli partiu našich bulharských spolubývajúcich, ako spievajú a pískajú si v sedle oproti, čo nám spolu so zlepšujúcim sa počasím zdvihlo náladu. Zima nás v solídnom rannom zapekači rýchlo opustila tiež, pri takmer 300 výškových metroch za 40 minút to asi ani inak skončiť nemohlo. Odmenou nám boli sýte raňajky pri pomalo stúpajúcom slnku osvecujúcom krásu okolo nás.
Po niekoľkých výdatných hupoch sme sa dostali na poslednú utorňajšiu 2700ku, kde nás zmohla únava, a hlavne neľútostné teplo, ktoré sme po mrazivej noci intenzívne pociťovali. Malátnosť z horúčavy a prvé spáleniny nás doviedli k plánu osviežiť sa v plese, ktoré bolo hlboko pod nami a blízko len zdanlivo. Zostup bol zlý. Striedala sa chrapaždina, suťoviská a skalné zlomy, spálené lýtka obšťastňovali sýto pichľavé, nahusto rastúce zakrpatené borievky. Samozrejme, že sme si cestu chceli jemne skrátiť, a tak sme išli o dosť dlhšie, ale zato v horšom teréne. V plese sme našli vítané osvieženie a skupiny turistov, ktoré začali okolo plesa prúdiť práve počas nudistických ekvilibristík v ľadovej vode, nás nemohli vyviesť z miery.  
Kúpanie spolu s vidinou neďalekej útulne rozprúdili dobrú náladu. Veľmi prezieravo som si na odhadom hodinový traverz obul sandále, však to bolo kúsok. Chyba. Prešli sme niekoľko potokov, naša cesta sa stávala čoraz vlhkejšou a chvíľu nato sme sa už brodili cez lajnovito-bahnové lúčky márne hľadajúc suchú cestu v mokradiach. Bačoriny boli čoraz výdatnejšie, ich obsah v mojich sandáloch a hmyzu sa tu tiež veľmi darilo. Keď sme konečne dorazili do útulne v Kobylinom braništi, výraz „veľa múch“ získal úplne nový, doteraz nevídaný rozmer. Celkom sme sa potešili neďalekému prameňu a viac ohľadom cesty ďalej nám poradil Brit, ktorý už stihol spoznať okolie útulne.
Deň sa ešte zďaleka nechýlil ku koncu a muchy boli neznesiteľné, rozhodli sme sa pre bivak vo vyšších polohách. Našli sme takmer ideálnu lúčku, nebolo veľa hodín a neboli sme ani veľmi unavení. Chvíľu sa zdalo, že rozvoniavajúce jedlo, farbami hýriace klesajúce slnko a dobrú náladu len ťažko môže niečo pokaziť. Ani múch veľa nebolo, ale prišli mušky. Mraky mušiek pri každom súste, pliaga hrytúca všade. Pri zaspávaní nepoľavovali na aktivite a dotieravosťou prekonávali akýkoľvek hmyz, ktorý som doteraz zažil. Bezradnosť nás dokonca dotlačila k sizyfovskej snahe mušky vyzabíjať ručne. Až po dlhom-predlhom zúfalom snažení sa mušky kamsi stiahli a konečne sme mohli spať. Adam s muškami nemal problém, mal klobúk.

Streda
V stredu bola možnosť vydať sa k Rybným jazerám priamo po červenej značke, ale Majo pri plánovaní správne odhadol chúťky našej skupiny znova skúsiť čiernu alternatívu po hrebeni. Dnes sme zas vyrazili bez raňajok ešte v rannom chlade prekonať prvých 300 výškových metrov. Po slabej hodine sme sa ocitli na prvom pahorku, odkiaľ sme videli, čo náš čaká – krásny polkruhovitý hrebeň so striedajúcimi sa trávnatými vrcholmi a skalnatými masívmi, v diaľke svietila i strecha chaty. Prvý výrazný trávnatý vrchol niektorým pripomínal Stoh, pre mňa osobne to bola takmer nestrmá trávnatá nekonečná nuda, pieklo navyše pekelné slnko štekliace spáleniny z predošlých dní. Pri obede na skalnatom masívne sme boli jemne upražení, ale ešte odholaní a plní očakávaní. Nanešťastie sa nám nepodarilo nájsť cestu ďalej cez priľahlé skalné veže a zrázy, na jednej strane strmé svahy a suťovisko, na hrebeni kolmá skalná platňa, jedine vpravo trávnatý svah. Po viacerých pokusoch sme pochopili, že ďalej po hrebeni nebude možné pokračovať, obzvlášť nie bez lezeckého vybavenia. Padlo rozhodnutie zísť dole trávnatým svahom a napojiť na červenú značku vedúcu na chatu. Zostup bol ozaj strmý, po trávnatých drnoch, kolená plakali. Adam bez problémov našiel východisko zo situácie a štvornožky zliezal zrázom ako starý harcovník. Po zhruba dvoch hodinách sme sa dostali na chatu. Z diaľky vyzerala malebne, tešili sme sa i na priľahlé pleso.  
Zblízka to už bolo iné. Chata vyzerala ošarpane, použito a chvíľu sme uvažovali, nakoľko je vôbec funkčná. Personál vedel výhradne po bulharsky, čo by nevadilo, ale nechuť komunikovať sa ozaj dala krájať. Chatárka nás ubytovala do menšej chatky alebo bungalovu, obidva názvy sú príliš honosným označením toho objektu. Celá stavba bola postavená z kartónovo-preglejkových blokov, ktoré sa rozliepali, rozpadávali a bolo pomedzi ne vidno von. V miestnotiach to vyzeralo ozaj ošumelo a pružinové konštrukcie postelí sa pod nami prehýbali aj 20 centimetrov. Z personálu sme dokázali vypáčiť jedine toľko, že na jedenie je bop (fazuľová polievka), steak a šopský šalát. Po náročnom dni nám chutilo a vítaný bonus v podobe čerstvého melóna trochu otupil naše námietky voči chate.

Štvrtok
Vo štvrtok nás čakali len 3 pahorky a potom zostup na chatu Makedonia. Toto bola oficiálna verzia. Napriek mojim obavám sa išlo veľmi dobre a ranných 500 výškových metrov sme prekonali s podozrivou ľahkosťou. Po krátkom zapekači nasledoval veľmi príjemný chodník po skalnatých platniach a ich odrasy sa jagali v okolitých plesách. Až pri výstupe na prvý vrchol sme si úplne uvedomili, aké obrovské bolo pleso, pri ktorom sme spali. V závere výstupu bolo natiahnuté oceľové lano. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nepozostávalo z jedného kusu, nemalo asi 150 metrov, a nebolo takmer úplne voľné. Na náš údiv bolo ukotvené len na koncoch a v strede zahádzané hŕbou kameňov. Navyše ležalo priamo na ostrí hrebeňa, čo miestami výstupu skôr bránilo ako pomáhalo, pretože sme sa miestami museli predierať bokom cez kosodrevinu alebo po skalnej rímse. Po strmom zostupe sme sa zohriali na ďalšom pahorku, mal som pocit, že sme si na výšku celkom zvykli a postupovali vpred v príjemnom rozpoložení.
Skalnaté masívy poobede vystriedali trávnaté svahy, ktoré sme si so Žabou rezkým krokom doslova vychutnali. Výborná viditeľnosť nám dovoľovala obzrieť sa za väčšinou absolvovanej trasy v tvare veľkého poloblúku okolo Monastiru. Po malom občerstvení sme sa vybrali smerom k chate. Zostupovanie približne 500 výškových metrov na chatu po trávnatom svahu ma neveľmi bavilo, kolenám sa to tiež nepáčilo, a tak sme spolu s Evkou vzadu spomalili a použili i palice. Už okolo štvrtej sme všetci hliveli na chate a vyhrievajúc sa na slnku uvažovali nad ďalším postupom. Dnešný plán sme hravo splnili a v piatok nás čakal zostup do sedla Predel, kde sme mali z Rily prejsť do pohoria Pirin.  
Po strede sme sa veľmi tešili z krásnej a útulnej chaty s ochotným personálom. Služby tu boli na vyššej úrovni, ubytovacia časť krajšia a ceny nižšie, paráda. Na chate bola dokonca špeciálne kuchynka pre turistov, čo nás príjemne prekvapilo. Vonku sme našli gril a veľký stôl, kde sme odjedli trochu zo zásob, ktoré sa pobytom na chatách míňali pomalšie, než sme čakali. Ak si budeš náhodou kupovať instantnú stravu, nikdy neber Kura - Hot pot.
Po večeri sme sa ešte samozrejme dotlačili v chate a debatovali pri pive. Aj keď bola chata pekná, drôtené postele, ktoré doslova jedli ľudí, ako boli mäkké, sme si užívali aj tu.

Piatok
Ráno bolo veľmi rozmanité. Najprv človek vstal z poschodovej postele omámený vzduchom, ktorý počas noci dýchal v (nikdy) nevetranej miestnosti, potom sme sa dozvedeli, že Evke nie je dobre, napokon nás Adam ponúkol troma praženicami. Adam sa po raňajkách od nás odpojil, a tak sme ostali šiesti.
Okolo 8 sme vyrazili na posledný deň putovania pohorím Rila. Stretali sme čriedy koní a po pravici čneli vrcholy, ktoré sme už pokorili. Slnko nás nemálo pripekalo, tempo sme zvoľnili tak, aby sme šli aspoň trochu pospolu, Evka sa pasovala s protestujúcim žalúdkom.  
Panoval všeobecný názor, že piatok nebude náročný a zostup do sedla už predsa nejako zvládneme. Jemne nekonečný malebný hrebeň ale naozaj akosi nemal konca a miestami fúkal nepríjemný ľadový vietor. Zraky nám priťahoval blížiaci sa Pirin, mramorové končiare jednostaj vyvolávali tichý obdiv a napĺňali nás očakávaniami.
Keď sme už klesali 1500 výškových metrov z hrebeňa, začala sa akosi strácať značka. Hľadali sme, tápali a všetko sa to dialo vo vyberaných chrapaždinách (nazvali sme ich bulharské mandle), kriakoch a celkovo v nepríjemnom svahu. Mám pocit, že sme chodili viac po zvieracích chodníčkoch, ako po značke, ktorá sa len kde-tu objavila. Očividne bola minimálne používaná, čo nám komplikovalo postup. Po takmer 2 hodinách sme sa dostali do pásma lesa, čo v nás vyvolávalo klamlivú predstavu, že sme už výrazne klesli, ale napriek tomu sme vedeli, že pásmo lesa je v Rile takmer o 500 výškových metrov vyššie ako na Slovensku.
Museli sme sa zmieriť s tým, že ďalej pôjdeme skôr podľa intuície, pretože značiek tu síce bola veľa, ale lesníckych, a približne rovnako veľa ciest, ktoré vytvárali neprehľadnú pavučinu. Rozhodli sme sa teda s Majom, že vyrazíme napred a nájdeme nejako cestu von z tohto drevospracovateľského labyrintu. Za sebou sme nechávali šípky určujúce smer nášho postupu pre ostatok skupiny, vzbudili pobavenie. Po dlhých kilometroch sme konečne prišli do blízkosti Predelu.
Ponuky miestneho strýca, že nám vybaví ubytovanie v neďalekej rekreačnej oblasti sme vnímali s veľkou podozrievavosťou, v prestávkach debaty pobiehal po lúke so svorkou psov a nevyzeral psychicky úplne v poriadku.
Keď sme nakoniec vyrazili spoločne hľadať ubytovanie do Predelu, zistili sme, že jedno ubytovacie zariadenie je neprístupné, chata zavretá a hotel drahý. Kemp sme nenašli. Našťastie sme narazili na ochotnú dievčinu, ktorá sa po krátkej debate stihla pochváliť, že jej otec vlastní kemp s chatkami, kam nás rád doviezol. Zjednali sme cenu, a ešte nám aj priniesol pivo. Nič lepšie nás po namáhavom dni nemohlo stretnúť. ako sme neskôr zistili, presne sem nás navigoval podivný pán so psami, ale po vojne je každý generál...

Koniec
V sobotu sme sa rozhliadli po okolí a našli červenú značku, očividne nás chodníky zviedli príliš na východ. Na smerovníku bol označený aj turistický koridor z Pyrenejí na Peloponéz, čo nás jemne prekvapilo. Neďaleko bol ozaj aj kemp, o ktorom sme sa dočítali v sprievodcovi. V samotnom Predeli sme sa dobre najedli a využili aj miestny mini market. Celá sobota sa niesla v znamení oddychu a príprav na Pirin, kam sme mali vyraziť v nedeľu ráno. Pre zdravotné problémy to nakoniec nebolo možné, a tak sme cestovali spať do Sofie, odtiaľ do Belehradu a domov.

Na záver by som rád poďakoval Majovi za naplánovanie a zorganizovanie podujatia, osobne sa mi na Rile veľmi páčilo.


Pozor.... a teď to přijde .... fotky tuka


..::Hromada::..

A teď to přišlo ..... kukenzí

zatiaľ len takto, neskôr aj dám sťahovaciu verziu :)
žaba

Pár fotiek pridávam aj ja, posledných 5 si nevšímajte, len sa mi to už nechcelo nanovo nahrávať.
http://leteckaposta.cz/790189341
heslo: tukatuka
-hajo-