Žiarska chata - Marec 2013
Záznam z akcie
Akosi málo skialpinistických zážitkov sa vyskytlo v túto zimu, práve preto sme si od 3-dňového výletu na Žiarsku chatu sľubovali veľa, a ozaj sme sa nesklamali. Výlet sa vpísal do dejín, kde zaujal čestné miesto.Vyrazili sme ôsmi, 5 lyžiari (ja, Majo, Skatka, pán Matula a malý Tomáš) a 3 priekopníci na snežniciach (sám veľký Bimbo, Bizon a slečna Hromada).
Piatok
Počasie sa na nás už vo štvrtok chystalo vo veľkom, mnohí sa čudovali a právom pýtali, či ozaj ideme na hory, ale ostrieľaných harcovníkov nášho razenia len tak hocičo nerozhádže.
Po večerných konzultáciách o vhodnom štartovacom čase, ktoré sa pre venčenie psa napokon ráno stali úplne bezpredmetnými, sme okolo 7 vyrazili z Bratislavy.
Celkom šťavnatý týždeň a skoré vstávanie pochopiteľne zabezpečili kvíliaci metal v mojej vybuchujúcej hlave, ale živá vrava a nárazový vietor na diaľnici ma raz-dva prebudili k funkčnosti.
Rádio nám núkalo zaujímavé správy o situácii na cestách - na maďarskej diaľnici boli už deň zaviate uviaznuté vozidlá, cesta na východ od Popradu bola uzavretá, na Žitný ostrov museli povolať z Trnavy oslobodzujúci tank.
Až sa nám nechcelo veriť predpovediam, veď okrem vetra bola cesta dobrá a snehu minimum. Výraznejšie zimné prostredie sa odokrylo až za Strečnom. Prichádzajúc do Žiaru som sa už tešil na obutie lyží a perspektívne pivo na Žiarskej chate.
Ešte v Bratislave sme plánovali byť okolo obeda na Chate a poobede podniknúť nejaký zahrievací výstup.
Počasie vyzeralo celkom mierne, ale dobre sme vedeli, že vyššie bude statne fúkať a snehu je viac než dosť. Navyše Skatka počas telefonátu na Chatu zistila, že už 3 dni na Chatu nikto nevyšiel, včera sa na polceste otočili kuchárky a pre zvalený strom neprejde hore ani skúter. Hlas na druhom konci linky vyjadril i obdiv, i počudovanie, že my sa hore neochvejne chystáme.
Viacerým nám neuniklo, že parkovisko je takmer prázdne a hneď vedľa sa strojí skupina skialpinistov. Jeden inštruktor nováčikom vysvetľoval všetko potrebné, novici boli ešte plní nadšenia.
Nebolo by to ono, keby sa v silnejúcom vetre práve mne neozval starý problém s viazaním, Murphyho zákony fungujú. Pri opravách som jemne zaostal, a tak som pokračoval v ceste na chvoste výpravy s malým Tomášom, ktorý vyzeral jemne vyjavený, čo bolo pre neznalosť trasy pochopiteľné.
Posledné roky je cesta na Chatu iná, lavína zmietla v doline veľkú časť lesa. O to pôsobivejší bol východ z lesa na otvorenú planinu na treťom kilometri. Keď sme videli otáčajúcu sa skupinu skialpinistov-začiatočníkov, tak sme si vraveli, že asi fúka, bežkármi bujný vietor po zladovatelej škrupine hádzal ani so zápalkami, sám som po prekročení hranice lesa pod vplyvom vetru zastal.
Stačilo malé trúfalé obzretie za Tomášom a náraz vetra ma regulérne oplieskal o zem. Na Tomášovej tvári som videl trochu strachu, trochu únavy a prekvapenia, ale hlboko pod tým živelné nadšenie, na ktorom sa dá stavať, a tak to má byť.
Ak človek cestu pozná, je to v zlom počasí rozhodne vítané, ak sú stopy zaviate a pozeráte sa len sotva meter pred seba, aby vám vietor očné buľvy nevtlačil až do mozgu, je to na nezaplatenie. Po kúskoch sme sa prepracovávali ďalej, Tomáš neskôr priznal zajačie úmysly, o to viac ma teší, že ich nerealizoval. Radno dodať, že nabalené batohy nám vietor pohadzoval so zlomyseľnou ľahkosťou a každé drobné poľavenie víchrice sme v duchu vítali.
Postupne pribúdala únava i námraza na našich telách, príchod na Chatu bol vykúpením. Niektorí sa spamätávali pomalšie, iní rýchlejšie, ale medzi zasedenými a vyhriatymi osadníkmi chaty som sa chvíľu cítil ako exot. Zmrznutý exot.
Veruže nám chutil čaj i likér hrejivý pri pohľade na besný nečas za oknom, škoda len, že z cesty na chatu nemáme žiadne fotky, nabudúce sa nesmieme nechať počasím takto vyviesť z miery.
Čuduj sa svete, poobedný výlet nám už nejako nevychádzal, ale práve prebiehajúci skialpinistický kurz pod Maroškovým vedením nám dožičil možnosť vypočuť si zaujímavú prednášku.
Nohy nám pod vplyvom dlhého dňa a ešte dlhšieho reťazca prípitkov na Majovu adresu oťaželi, na sobotu sme si výstup na Plačlivô naplánovali, i oči naše spánkom razom sa prikryli.
Sobota
Sobota bola fajn. Len minimálne bolo ráno pri stole vidno pokrčené tváričky, mrzlo, a nie slabo, ale osobne to mám celkom rád. Po obligátnej rannej šuchtajde sme konečne vyrazili - smer Žiarske sedlo. Išli sme vo veľkej skupine, a tak som napriek obligátnej oprave viazania veľmi nezaostal.
K našej nevídanej spokojnosti začali kde-tu pableskovať lúče slnka, v kostiach a v predpovedi sme cítili zmenu počasia. V Žiarskom sedle sa staršie tety a ujovia odpojili a vracali dole, mladá krv bublala elánom, i veru sa vybrala na Plačlivô.
Poviem to takto. Kedysi som mal rovné pásy na carvingových lyžiach a šmýkalo sa mi veľa. Ozaj. Dosť. Práve preto ma občasný polo-rozštep cestou hore po ľadových vrásach, tabuliach a hrboloch pramálo trápil, navyše, vedel som, že to nie je ďaleko. Tomášovia mali iný názor a kontrolovali op technickej stránke náš výstup zo sedla. Vyrazili sme hore pochopiteľne s Majom a troma snežničiarmi a musím povedať, že vyššie opísaný (nerovnomerne, ale zato štedro zľadovateľo-hrbolatý) terén im nerobil žiaden problém. Rozloženie hmotnosti trochu viac do šírky a drobné hroty zo spodnej strany garantovali slušné tempo. Na vrchole sa nám v útržkoch odkrývali doliny i končiare, až sa mi nechcelo veriť, že máme také príjemné počasie.
Návrat do Žiarskeho sedla umožnil dokonalý nácvik lyžiarskej techniky na neopísateľnej matérii, cítil som zuby i kolená. Od sedla sme sa my, lyžiari, celkom rozbehli a získaný čas venovali nácviku pádov a brzdeniu čakanom.
Cestou nastal čarovný moment. Na jednom mieste sme sa všetci 4 rozpleštili na tom istom mieste ako žaby, jeden by povedal, že to vari ani nie je možné. Bavil som sa o to viac, že po páde mi ušla lyža, ako býva v Roháčoch dobrým zvykom, napriek tomu, že brzdy už mám. Na konci spravila lyža efektívnu piruetu, aby mi nebolo ľúto.
V poobedných hodinách sme sa vybrali ešte smerom do Lúčneho sedla.
Osobne som si šliapanie veľmi užíval, po piatkovom bonuse a sobotnom rozhýbaní už pracovali nohy úplne samy a svieži vzduch mi krásne čistil hlavu. Nanešťastie, Matula sa vytrápený zasekol a ďalej pokračoval v nezávideniahodnom kŕči, nuž čo, stane sa.
Prvé metre zjazdu k potoku neboli zlé, sranda prišla neskôr, treba skúsiť, odporúčam.
Večer bol veľmi príjemný, strýcovia vytiahli gitary, dokonca sa dali objednať pesničky na želanie. Nebudeme sa príliš chváliť, ak povieme, že náš stôl pôsobil ako významné vokálne teleso, to sa vie!
Nedeľa
Nedeľné ráno bolo zlé. Horšie ako trieska pod nechtom a fernet. Nič som nevidel, nič nepočul a mal som chuť odpariť sa do stratosféry. Raňajky nešli, až som sa bál, čo to bude za deň.
Ako sme začali stúpať hore, trochu sa to zlepšilo, ale krátky, no strmý svah hneď za chatou ma vyviedol z konceptu.
Následne sme sa rozdelili na snežničnú skupinu, ktorá sa vybrala smerom na Lúčne sedlo, my lyžiare sme sa rozhodli pre Smutné sedlo, z čoho som mal osobitnú radosť. Slnkom zaliate pláne a teplota okolo nula nasali do seba všetky nástrahy rána a s chuťou sme postupovali slušným tempom. Akurát malý Tomáš trochu vraštil obrve v strmom stúpaní na Smutného sedla. Zjazd dole príkrym žľabom stál za to, onedlho sme už boli späť na Chate.
Ani sme sa nenazdali a zrazu mizli ľudia, o chvíľu sme svišťali dole aj my. Odmenou nám boli posledné výhľady a krásne spomienky.
Tak konečne sa mi podarilo dať dokopy fotky. Nahrala som ich
sem. Dúfam, že to každému pojde otvoriť, stiahnuť atď... :)
Dostali sa ku mne ešte fotky od Romany, tak ich sem tiež dávam.
A ešte Bimbo fotky
-hajo-