Skialpstret 2013

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Dlho očakávaná akcia prišla. Zostava sa menila, doprava vybavovala, až sme sa napokon stretli v zostave malý Tomáš, Majo, Skatka, Čiki a ja.
Majo a Skatka vyrážali skôr, my ostatní sme kvôli povinnostiam išli po vlastnej osi.

Píšem teda za časť výpravy, ktorá vyrážala neskôr. Najprv som musel Haja a Tomáša pozbierať. Samozrejme trošku obštrukcie s dopravou a nejasnosťami v navigácii po Bratislava boli, ale nakoniec sme sa vymotali. Nálada bola dobrá v aute, teda najmä Hajova, keďže sa zúčastnil pracovného obeda okorenného pár pivami. Každopádne cesta ubehla pomerne rýchlo aj vďaka tomu, že deadline príchodu na Kežmarskú bielu vodu bol o 21:00 a to sme sa na bratislavskom obchvate nachádzali niekedy pred 18:00. Cesta na hcatu je tiež hodná zmienky, vyviezol nás hore chatár na skútri, resp. viezol mňa, Tomáša a Haja a ďalších 2 lyžiarov ťahal na lanách. Trošku mi "zatrnulo", keď v jednej zákrute Hajo vyletel z cesty a skoro sa okúpal v miestnej bystrinke. Našťastie to skončilo len odlomeným špicom z paličky. Ďalej už bola cesta bez väčších komplikácií, rovnako i pokračovanie večera. Ubytovali sme sa nie priamo v chate, ale v Hospodárke, kde sme spali v kójach po dvoch. Niežeby to bolo nejako zaujímavé a vzrušujúce, ale spánok v takom malom priestore s Hajom nenechával veľa prietoru pre kyslík. Ďalej sa večer niesol v znamení popíjania a spoznávania zvyšku osadenstva. Jediné čo nám trošku kazilo nadšenie bol fakt, že Tomáš mal teplotu a bolelo ho hrdlo...

Piatok

Rána sú hnusné, všade, ale nezačnem úplne nihilisticky. Plní očakávania sme vstali do krásneho upršaného rána. Dážď miestami menil intenzitu no vyzeralo to biedne. Pôvodný plán odchodu na túry o 08:00 sa postupne posúval, až sme nakoniec pod vedením Kosťa vyrazili cca o 11:00, dúfajúc, že sa nerozprší. Cieľom bola tzv. Kozia štrbina. Hneď prvý svah za chatou preveril nás menej skúsených a de facto všetkých, ktorým moc nešli otočky. K môjmu trápeniu sa ešte pripojila taká maličkosť ako zle nastavené viazanie, ktoré sa mi pri každej otočky vypínalo. Zachránil ma Majo svojím švajčiarskym nožíkom, podarilo sa nám to nastaviť a šlapali sme ďalej. Tomáš trošku zaostával a už od pohľadu mu nebolo moc dobre, nanešťastie ibuprofen ostal na chate, tak som mu nemal ako pomôcť. Postupne sme vystupovali vyššie, jemné mrholenie sa menilo na jemné sneženie, v tento deň sme ozaj opaľovací krém nepotrebovali. V skupinke nás bolo asi 8, všetko silné individuality, vyčnieval však jeden otecko, ktorý nám svojimi výrokmi a usmerňovaním svojho syna, dal jasne najavo, že všade bol a takmer všetko videl :)

Na hrebeň sme sa dostali všetci až na Tomáša, ktorý radšej išiel dole, lebo jeho zdravotný stav ozaj nebol najlepší. Hore nebolo veľa miesta, tak som chvíľu sedel obďaleč ostatných až kým mi Majo nepovedal, že ten prevej môže hocikedy spadnúť. Veľmi rýchlo som uznal tento argument a tlačil sa s ostatnými. Nakoniec sa nám to podarilo zlyžovať a len s miernymi kompliáciami. Konkrétne ja som spadol a lyža mi ušla asi o 300m ďalej, to bolo však našťastie už cestou ku chate.

Po príchode sme venovali menšiu pozornosť hygiene a niektorí sme si pretiahli údy. Pred večerou sme sa trošku posilnili za zvuku veršov Jána Smreka "Bacardi, Martell, Hennessy... 3 slávne dynastie..." Večere boli prekvapivo dobré a nasledovali aj pekné prezentácie, priam inšpiratívne, nezabudnem na severnú stenu Eigeru a Uli Stoecka.

Sobota

Svietilo Slnko. Po včerajšom daždi to bolo príjemným prekvapením pre naše zmysly. Dokonca som tusim aj nieco odfotil cestou z hospodarky do chaty na ranajky. Tie sa niesli v znamení plánovania túr. Nebolo celkom jasné kto kam ide a nám menej znalým už vôbec nie. Ako hovorí klasik "Řekli mi pújdeš s ním a tak jsem šel". V slnečnom počasí sa šľapalo dobre a časom som zistil, že mierime do Kopského sedla, kam sme sa aj nakoniec bez váčších problémov dostali a krásne to zlyžovali. Tentokrát mala naša skupina hádam 20 ľudí. Keďže ešte nebolo neskoro, tak sme sa rozhodli šlapať aj pod Jahňací štít. Na chvíľu sa zatiahlo a prišlo to, čo si Hajo neželal zažiť. Začali padať krúpy. Šťastím bolo, že to bola len chvíľka a potom sa opäť vyčasilo. Výšlap bol mierne náročnejší a ja som sa pustil za jednou dievčinou, ktorá nás viedla, za chvíľu mi však bolo jasné, že nemám šancu ju dobehnúť, tak som zvoľnil tempo. Vtedy ma dobehla Katka s tým, aby som jej vybral okuliare z batohu. Počas tejto krátkej prestávky ma predbehla ďalšia dievčina, to už som skoro rezignoval a mal som chuť sa hore už len nejako doplaziť. Veci však išli vlastnou cestou, potom čo si Katka dala okuliare, navrhol som jej, že tiež môže ísť dopredu. To sa však s pochopením nestretlo a povedala mi len aby som pekne išiel pred ňou. Tak som mal za sebou dievčinu čo mi dýchala na krk a usmerňovala moje neskúsené kroky a nedala mi vydýchnuť. Aj keď som sa trochu natrápil výhľad zhora stál za to. Keď prichádzali ďalší členovia výpravy, medzi nimi aj Kosťo a položil mi otázku, že čo mi dali tie 3 motorové myši, ze som s nimi tak rýchlo šľapal. Neviem, asi som sa len hecol, ale teda riadne. Zjazd dolu bol výborný. Cestou hore sme sa trochu potrhali, tak sme sa pekne počkali a potom už postupne zlyžovávali smerom k chate. Dopriali sme si nejaké to pivo a odpočinok a večer sme mali mať diskotéku. Tento nápad sa však s veľkým ohlasom nestretol. Našli sme však 2 gitary, tak sme si s Hajom a s Kosťom pár hodín zahrali za nadšeného ohlasu publika až kým nás opäť nadránom nepremohol spánok.

Toľko k sobote, iste som veľa vecí zabudol spomenúť, ale robil som čo som mohol.

No a záznam z nedele by som rád prenechal na Haja, ten z nej mal asi najintenzívnejší zažitok.

Nedeľa

Nedeľa bola zaujímavá. Povinná ranná apokalypsa spoľahlivo preverila aj nás, skúsených harcovníkov. Po raňajkách sme začali špekulovať, čo s načatým dňom. Čas nás veľmi netlačil, Majo s Katkou mali odvoz skôr, a tak sme debatili v podstate len Ja, Čiki a Tomáš. Toho, chudáka, trápila choroba a už od pohľadu nevyzeral naladený na športový výkon.
Začali sme si teda baliť veci a akosi sme sa s Čikim zhodli, že zájdeme do "Fľašky". Celý víkend sme počúvali od rôznych kolegov-skialpinistov repliky o Fľaške. Väčšinou z nich sálal pokoj, neviazanosť a jemné pohŕdanie nudným výstupom. Z rečí sme vyrozumeli, že Fľaška, je krátky, ľahký výstup, ktorý sa dá zvládnuť aj za dažďa, jednoducho kedykoľvek. Taká povinná jazda. Čaj. Takmer nuda.
  
Keďže som mal už z väčšej časti zbalený batoh, rozhodol sa vybrať do terénu naťažko, ruksak mal odhadom 10-11kg. Spacák, oblečenie, výstroj, veľa pitia, ono sa to nazbiera. Veruže sme hrdo vybehli cez pleso, ostatok sa už pomaly zberal z Chaty dole, ale nám to nedalo. Keď sme postupne stúpali ku kuloáru, terén bol jemne zľadovatelý, tvrdý, ale schodný. Čiki začal mrnčať, či to tak strmo musím ísť, a či vyjdeme na lyžiach. Bez váhania som odvetil, že áno. V najužšom mieste kuloáru, v strmine kde som videl vľavo skalu, vpravo menší ľadopád a široké to bolo asi na dvojo lyží, i podumal som, čo ďalej. Povrch bol zlý - deň predtým spadla lavínka, lyžiari to ešte viac utlačili a pád dole ľadovým toboganom po nevydarenej otočke ma nelákal.
Navrhol som teda mačky na lyžiarky, nech sa nezrúbeme. Ak som si doteraz myslel, že Fľaška je povinná jazda, tak už ma to ozaj prešlo. Vždy, keď som čakal normalizáciu svahu, stal sa ešte viac strmým. Jedna mačka držala nedobre, viklala sa, nastavené boli rovnako, v každom prípade mi to na guráži nepridávalo. Čiki roboticky stúpal, ťažko povedať, čo sa mu honilo hlavou. Pomaly som začal cítiť môj bonusový 10-kilový batoh. Štvrtý deň na nohách, trochu únavy a svah príkry. I menšia kríza ma obchádzala, keď sme zrazu prešli najstrmšie miesto a ocitli sa na planinke. Bol som tam ozaj rád, v lavínových hrudách sme sa akosi prezuli a zhodli sa, že stačilo, a plánovali zostup.
Varianta ísť po našich stopách dole vyzerala celkom odvážne, čo hovorí samo za seba. Navyše terén vyzeral jemne lavinózne, čo sa našťastie nepotvrdilo, bolo to zmrznuté. Po debate s kolegami zhora sme zvolili trochu miernejšiu cestu, obchádzajúc najstrmšiu pasáž hore.

Na moje prekvapenie sa nad svahom 2 z 3 strýcov začali zrazu prezúvať z lyží do mačiek, čo ma osobitne potešilo. Nohy boli unavené a podobná psychologická nakladačka bolo to posledné, čo som potreboval. Čiki sa odhodlal ísť na lyžiach, škriabanie hrán po priezračnom ľade bolo počuť ešte dlho. Ja som kráčal na mačkách. Ťažký batoh a dlhé lyže na ňom spôsobili, že moja stabilita nebola úplne v súlade s kostolným poriadkom. Nasledoval som očividne ostrieľaného strýca. Celý čas som šiel pomaly, bokom ku svahu, i tu zrazu strýco začal kráčať priamo, hneď kúsok za najostrejším zrázom. Rád som sa inšpiroval, ale na niečo som zabudol. Strýco mal mini-ruksačik a očividne si takýto systém zostupu mohol dovoliť. Mne sa podaril husársky kúsok. Po pár krokoch ma prevážilo a hodil som si v žľabe salto s lyžami na batohu a mačkami na nohách. Tak to mám rád. Našťastie som pomerne rýchlo zastal, lyže i čakan na batohu ma zbrzdili.
Po zostupe pod žľab som sa pozrel na Čikiho. Videl som v tvári 2 veci - trochu strachu, ale hlavne potmehúdsky úsmev. Strašne sme sa smiali. Toto bola tá Fľaška? Ľahká prechádzka poobede. Poctivo nás preverila, len čo je pravda. Ako si dávali tento úzky, strmý, ľadový mordor panie vo veku mojich rodičov, to mi zostáva záhadou. Na druhej strane sa už nečudujem, prečo pri pozorovaní ľudí v tomto žľabe z Chaty vyzeral zostup akosi zdĺhavo a kŕčovito. Mal prečo.
Najlepšie to asi zhrnul anonymný glosátor/štramák zo soboty: "keď sa hore dobre vybojíš, na chate si dáš fakt schuti pivo." Veru!

Po rozkokošenom dobalení, rekapitulujúc nedávny zážitok, sme sa vybrali dole. Nebolo by to ono, keby sa samozrejme v čase nášho odchodu nevybrala dole polovica osadenstva Chaty. Už vôbec by to nebolo ono, keby nás rýchlosťou blesku rozhadzujúc rukami, palicami i inými neobiehali vajčinovia, ktorí síce išli ako tanky cez mŕtvoly, ale zato si ústa otvoriť nevedeli. Nebolo by to na Slovensku, keby sme tých najuponáhľanejších z nich nevideli sedieť o kilometer nižšie na lúke.
S údivom sme hľadeli na túto ľudskú pochabosť, ale zaujala nás aj zmena prostredia. Poctivú a hrubú snehovú pokrývku vystriedala jarná scenéria. Štvrtková zima bola od hranice lesa tatam a ku koncu sa už vytvorilo poctivé blato, veď prečo sa na konci nezasviniť a neprejsť si nejaký kilometrík bez lyží?
Peknú bodku za zostupom zadelil vexklákovitý cicinbrus na parkovisku, ktorý dole (zrazu) chcel poplatok za parkovanie. Dostal dáke drobné a ďalej počúval na walkmane akési vypalováky.

Cesta domov nám ubiehala rýchlo, stále sa navracala nástojčivá téma - Čikiho heartbreakerské humoresky. Chutná večera na Salaši Hron nás pripravil na styk s civilizáciou. Bratislava nás privítala tmou a puchom, ale nič to, veď pondelkové ráno bolo ajtak horšie.


                                                                                                                          čiki & -hajo-