Lezenie Hofpürglhütte

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

  Hor sa na cesty

Keď Micka navrhla lezenie v blízkosti povestného Dachsteinu, hneď ma to oslovilo. Pridal sa aj Matula a malý Tomáš. Z Bratislavy sme sa vymotkali pred 4, čo je celkom úspech a trochu neobvykle vo štvrok sme sa vydali na cestu. Ani sme sa nenazdali a už sme prechádzali približne 18. tunelom na dôverne známej ceste S6. Zraku posádky v schladmingskom údolí ulahodil výhľad na majestátny Dachstein, na ktorý Martin Č. nechodí. Drobné orientačné váhania hravo preklenul Matula znalý miestnych reálií. Na sklonku dňa sme sa vydali do kopca na chatu, písali 1h45min. Bol to taký akurátny zapekač, páčil sa mi, a tak som bol na chate Hofpurglhutte ((HoophuuHutte)) už za 45min. Zvyšok sa zdržal, zrejme aj preto, že mali o polovicu väčšie batohy (a čo v nich?). Pri objednávaní piva sme oprášili veľmi prachom zapadnuté znalosti nemčiny a odobrali sa do útulnej izby.

    Chata učupená v doline

Predpoveď počasia bola neistá, každú chvíľu sa menila. Hrozil dážď, rozhodli sme sa teda pre túru a väčšie lezecké plany odložili na sobotu. Vykročili sme na túru, ale cestou nás zaujali skaly, prečo ich teda nevyskúšať. Naoko vyzerali ľahko, ale opak bol pravdou. Vápenec sa drobil, cesty boli zasypané prachom a v akejkoľvek škáre rástla tráva. Malý Tomáš sa čudoval, prečo sa na ceste za 4 trápim. Bola za 5 a keď prirátam prach, nebolo to med lízať.  Stihli sme len pár ciest a už nás vyhnal začínajúci dážď. Priebežne mrholilo, oblaky i hmla sa prevaľovali. Napriek tomu sme si stihli pozrieť niekoľko z 15 lezeckých sektorov v bezprostrednej blízkosti chaty. Tam sme sa vrátili na staré známe pivo Stiegl a dopriali si aj krátky poobedný odpočinok. Večer prišlo na rad neľútostné zápolenie vo vedomostných hrách.

     Je to ďalej, ako si myslíš

Sobota nás privítala pekným počasím. Cieľ bol jasný - Grosse Bischofsmutze, v preklade veľká biskupská čiapka podľa ľahko rozoznateľného dvojvrcholu. Cesta vedie medzi ne a nakoniec až pravý vrchol. Lenže najprv sa bolo treba dostať pod skalu. Relatívne pohodlný chodník po vrstevnici vystriedalo prudké stúpanie cez skalné prahy, ale na svoje sme si prišli až v suťovisku. Bolo dlhšie, ako sme čakali. Poctivé dve hodiny a 500 výškových metrov. Už na prvej dĺžke, hoci bola hodnotená len 2, sme sa priistili, keďže sme terén nepoznali. Krátky strmý chodník nás priviedol až do samotného žľabu. Začiatok bol za 4. Cesta ma lákala, vybral som sa teda prvý. Ťažké to nebolo, ale bez leziek, len vo vibramách ani ľahké. Pri ďalších dĺžkach sa už striedali stupne 1, 2 a 3 a bez väčších problémov, hoci už pod zamračenou oblohou sme stúpali nahor. Zdanlivo náročné miesto bolo v štande tesne pod sedlom medzi vrcholmi. Po 2 metroch nad štandom sa však otvoril hrebeň a terén už bol jednoduchý. Škrt cez rozpočet mi spravil len vietor, pre ktorý som nepočul, že mi už došlo tesne pred vrcholom lano. Človek na to napokon postupne ľahko príde... Na vrchole som sa naobliekal. Predsalen, vo výške viac ako 2400 m.n.m. pri nízkej oblačnosti bolo chladno. Na vrchole sme si vychutnali vrcholové pivo a pojedli všetko, čo sme mali. Pôvodne sme predpokladali príchod na vrchol doobeda, trvalo nám nakoniec až približne do pol 2. Nasledovalo zlaňovanie, ktoré pri štvorici jednoducho rýchlo nejde. Nebolo by pomohlo ani zviazanie lán, lebo dĺžky boli krátke a menili smer, lano sa drelo. Schádzanie cez suťovisko bolo ešte lepšie ako výstup. Osobne som si ho veľmi vychutnal. O to viac chutilo pivo na chate a jedlo.

Pár pokrmov už nemali, preto si väčšina z nás dala nevídanú chuťovku. Premenoval som to na na hufen-pufen. Boli to v podstate halušky/ňoky so slaninou, kapustou a intenzívnym zrejúcim syrom zasypané cibuľou. Bolo toho cez pol kila. Najprv to šlo, potom som začal opúchať, ku koncu som mal pocit, že do mňa niekto leje betón. Porciu som nedojedol, nedalo sa. Musel som sa ísť nadýchať vzduchu. Už rozumiem pocitom tehotných žien. Po tomto gastronomickom kobercovom bombardovaní sme len s ťažkosťami pokračovali vo vedomostných kvízoch. Až pivo pálenka pomohli pretráviť túto znamenitú váru.


   Slnko čakalo na nedeľu

Až posledný prišlo počasie, ktoré by som označil za slnečné. Skúsili sme si sympatické skalky neďaleko chaty. Opäť sme zistili, že nie je cesta za 5 ako cesta za 5. Bolo pestré, aj spáliť sme sa stihli a poďho spievajúcky domov.

Bola to dobrá akcia, každý deň nám lezecky niečo dal. Alebo nám dal tak celkovo.

-hajo-