Krippenstein - Dachstein skialp + ferrata

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

PIATOK – 2.3. 2018
Dachstein ne-Dachstein, dlho som rozmýšľala, či sa pridám na akciu organizovanú doktorom Čikelom. Nakoniec aj napriek pracovným naháňačkám, ktoré riešim hádam za každým som neodolala a pridala sa. Keďže som na lyžiach nováčik, tak vo mne prevážilo presvedčenie, že musím využiť príležitosť sa zas niečomu priučiť vo voľnom teréne. V piatok 2.3. sme sa pomaly nalodili v zložení Čiki, Hajo, Katka, ja a Tomáš a vyrazili sme smer Bad Goisern. Ubytovanie bolo jednoduchšie, ale poslúžilo účelu. Zatiaľ bez nálezu ploštíc doma v batožine, chvala bohu…. Večer sme posedeli, pokecali, zahrali hru a relatívne skoro zaľahli.

SOBOTA – 3.3. 2018
Ráno sme sa v dobrej nálade vymotkali z ubytovania. Vonku na nás čakalo neobvykle pekné a slnečné počasie, čo nám pridávalo na nálade. Lanovkou sme sa vyviezli do lyžiarskeho strediska, z ktorého sme prešli na planinu vytvorenú ľadovcovou činnosťou. Čakali tu na nás typické skalné valy, pohupy, minikopčeky a mierne stúpanie. Až tak dobre sa mi nešliapalo, ale užívala som si pobyt vonku mimo miestnosti a sedenia za notebookom. Chalani sľubovali -16 stupňov na Dachsteine, ktorý najskôr bol niekde v Grónsku potom vo Francúzsku a ani už neviem kde všade… :) Nakoniec by som aj prijala nižšiu teplotu. Slniečko nás stále zalievalo horúci lúčmi, ktoré už ku koncu boli pre mňa až moc horúce, ale lepšie ako víchrica a nulová viditeľnosť. Krajina ubiehala v ceste pred nami bol výšvyh na hang, o ktorom som si myslela, že sa za ním schováva už ďalšia lanovka. Nebolo tak… bol za ním ďalší výšvyh na hang. Z mojej nedočkavej a zvedavej povahy vyplýva, že takýto typ terénu ma začne ubíjať, ale zasa som si povedala, že veď je tam krásne a som konečne vonku a všetko si užívala aj keď som mala mierne pokrčený výraz v tvári, veď nemám to v nohách tak vžité ako zvyšok osadenstva. Konečne som sa dočkala pohľadu na lanovku, ktorý už nerušil žiaden ďalší hang. Dali sme si chvíľku odpočinku, niečo pojedli. Mne skĺzli oči na motýľa, ktorý priletel a sadol si na skalu. Nešlo mi do hlavy, čo tam robí motýľ v takom období a na snehu. Tak som sa podelila so zvyškom s mojím pozorovaním, ktorí si najskôr mysleli, že blúznim od únavy. Nakoniec si ho všimli aj oni a boli tiež v údivu. Bol to asi 7 div sveta – motýľ v zime.



Krajina nekončiacich hangov.


Ešte sa tu nejaký nájde...


...stááále...


...lanovkáááá!



Zbalili sme si caky paky spustili sa dolu svahom, nasadli na lanovku a vyviezli sa ďalšie výškové metre až na ľadovec. Tu sme prešli kúsok pod vrchol Dachsteinu, kde sa znovu objavila dilema, ktorú výstupovú cestu zvoliť a či sa naväzovať alebo nie. Nakoniec sme si zvolili dlhšiu cestu po skale, ale zato veľmi krátko po ľadovci. Za výberom bol ukrytý veľký rešpekt voči trhlinám alebo aj menšie množstvo skúsenosti s týmto typom terénu. V tomto čase som sa cítila už viac pokrčene, ale vystrojila som sa, že to skúsim. Po prvých nešíkovných a neobratných krokoch som sa utvrdila, že nie je dnes môj deň a otočila sa. Ani Katke nešla veľmi karta, trápilo ju trávenie. Spojili sme sily a šli sa občerstviť do reštaurácie v stanici lanovky. Chalanov sme nechali realizovať sa v mačkách na skalke. V stanici lanovky sme doplnili tekutiny a aj zásoby na záverečný zjazd. S chalanmi sme sa stretli pri rázcestníku, z ktorého sa odbáča smerom na Simonyhutte, čo bol náš smer. Boli sme zvedavé, či sa im podarilo vyjsť na vrchol, ale bohužiaľ sme sa dozvedeli, že nie. Predpokladám, že sa sem ešte vrátime alebo Čiki napíše knihu o tom ako nevyšiel na Dachstein.


Sú tak v prvej tretine...


Už sa odpájame.


Radosť z Dachsteinu.


Bol pred nami záverečný nenáročný zjazd, ale už bola aj pokročilejšia hodinka. Zhruba o 17:00 sme začali schádzať nenáročnou vyratrákovanou cestou, ktorá  časom zmenšila svoj sklon a tvorili ju prevažne pohupy. Nakoniec sme museli nalepiť pásy a pokračovať s nimi ďalej. Pre mňa bolo veľkým prekvapením ako som si túto časť užívala. Naučila som sa konečne techniku sklzu, ktorou sa predlžuje krok resp. sklz keď sú na lyžiach nalepené pasy. Celý pohyb mi prišil veľmi vtipný, tak som zabudla aj na únavu a dobiehala som Haja a Čikiho. Na Gjaidalme sme si dali malú pauzičku pred už naozaj posledným výšlapom po modrej zjazdovke k najdlhšiemu zjazdu v Rakúsku. Prišli sme na čerstvo zratrákovanú zjazdovku dali sme dole pásy, zapli čelovky a spustili sa. Bolo to úžasné. Po prázdnom svahu s čerstvo upraveným povrchom sa lyžovalo geniálne. Všetci sme si to užívalo, ale najviac zjazd preciťoval Hajo, keďže jeho čelovka svietila tak slabo až vytvárala tmu. Nakoniec mu Tomáš pomohol a vytvorili zjazdársku dvojku. Zjazd bol naozaj dlhý, ale mal aj koniec – neklamali. Zišli sme k stanici lanovky, kde sme prekľučkovali pomedzi ratráky a už na pešo dorazili k autu. V tejto chvíli sa mi nechcelo veriť, že sme naozaj už došli k autu. Celá túra bola riadne dlhá. Počas dňa som si ani nevedela predstaviť tento okamih. Náš výlet trval zhruba od 9:30 do 19:00, bol nabitý kopou zážitkov a ja osobne som sa zas toho veľa naučila. Už bolo len treba zavŕšiť vydarený deň nejakým dobrým jedlom. V tomto smere bol už Hajo s Čikim ostrieľaný z minulého roka a šli sme na istotku do jednej pizzerie v Obertraune, kde je perfektné pivko a výborne tam varia. Nakoniec sme dorazili na úbytko, kde mňa s Katkou zalomilo a chalani pokračovali pri pochlipkávaní piva pri debatkách do noci.
Keď bol celý deň za mnou tak som ho mohla zhodnotiť len nasledovne: Čo viac môžem chcieť šport a dobré jedlo to je môj recept na šťastný život… :)

Nočný zjazd... :)


NEDEĽA - 4.3. 2018
V nedeľu sme nakoniec zjednodušili plány na návštevu ľúbezného mestečka Hallstat. Konečne som ho videla aj počas pekného dňa. Väčšinou sa tu zastavíme, keď je škaredo a nedá sa toho veľa robiť. Myslím si, že sa všetkým páčilo mestečko, ktorého kópiu si urobili v Číne. Po prechádzke mestečkom sme sa vrátili k autu a už sme šli iba priamo domov. Celkovo bola akcia super, aj keď sa nám zas nepodarilo vyjsť až na vrchol.


Možno je to tá čínska kópia... :)