Prechod pohorím Prokletije

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Dlho plánovaná cesta do pohoria Prokletije sa nakoniec stala realitou.
Trasa: Valbona - Ragam - Maja Jezerec - Zastan Karaula - Cafa e Valbones - Valbona

Cestovanie Bratislava-Budapešť-Kosovo-Valbona
Z Bratislavy sme vyrazili autom, boli sme akurát piati. Cestou na budapeštianske letisko nás neminul zhon. Mali sme rezervované miesto na parkovisku pri letisku, odkiaľ nás mal k terminálu priviezť taxík. Liknavosť šoféra taxíka však bola nevídaná a niektorí členovia skupiny už začali nervóznieť. Na letisku sme museli požiadať o prednostné odbavenie, aby sme vôbec stihli let.
Lietadlo bolo menšie a poloprázdne. Cestou sme sa kochali horami pod nami a horiacim lesom.
Po prílete sme narazili na problém, ktorý sa neskôr viac ráz opakoval. Bolo nás 5, čo komplikovalo presuny taxíkom, našim častým dopravným prostriedkom pri ďalších presunoch.
V Prištine nás čakala kľúčová úloha - zohnať plynové bomby do varičov, ktoré sme si lietadlom doviezť nemohli. Bomby nakoniec nemali nikde. Zvolili sme nakoniec núdzové riešenie. Kúpili sme balíky PEPA, reku, skúsime po 100 rokoch zohrievať vodu na tuhom palive.
V Prištine sme si všimli, že v meste je mnoho vlajok. Častejšie ako kosovskú však vidno albánske a americké. Billa Clintona tu majú radi, neďaleko centra má veľkú sochu.
Z hlavného mesta sme sa dopravili do mesta Džakovo na západe Kosova.
Dostali sme sa tam až podvečer a váhali sme, či ten deň pokračovať v cestovaní ďalej. Nakoniec sme sa rozhodli zostať a okoštovať miestne pivo.
Už vtedy sme si všimli pár kosovských špecifík. Takmer všetci v podnikoch pili večer kávu, nie alkohol. Všade boli mercedesy. Miestni väčšinou neovládali cudzie jazyky a ak už, tak nemčinu. Plus mali úplne iné gestá ako my. To sme ešte nevedeli, ako nám to skomplikuje ďalšiu cestu.
Ráno sme našli mikrobus, ktorý nás mohol zobrať až do obce Valbona, odkiaľ sme chceli vyštartovať na túru. Hoci sme mali jasne vybraté, kde presne chceme v osade zastať, taxikár hovoriaci len po albánsky si nedal povedať.
Cesta nás obrala o dosť času a aj nám vysmädlo. Keďže mapa sa najlepšie pozerá pri pive a malá kopa pýta viac, z debaty o tom, ako upraviť trasu, sa stal neskorý obed.
Po prvýkrát som jedol kozie mäso a musím povedať, že určite nie posledný. Lahodné výpečky mizli z taniera len taký fukot. Spolustravníci si dali jahňanicu a dôkazom dobrého jedla bolo, že po ochutnaní prvého sústa debata pri stole na polhodinu ustala. Zavládlo chrúmanie, obhrýzanie rebierok a slastné úsmevy mastných úst.
Ani sa na nám nechcelo vyraziť, keď sme videli, ako striedavo prší a hory, do ktorých sme smerovali, zahaľovali oblaky. Po hodinke chôdze v prerývanom mrholení sme prišli do Ragamu. Ubytovanie v miestnych chatkách nevyšlo, a tak sme vyšli až do miestnej "horskej kaviarne". Bola zatvorená, na druhej strane, radi sme odjedli z našich vlastných zásob.
Rozložili sme stany. Pôsobilo to na mňa neobvykle, keďže stany obvykle nepoužívame. Zišli sa. V noci zapršalo.

Z nížin do výšin až do temnoty
Ráno už dažďa nebolo, ale oblaky zostali. Tajne sme dúfali, že sa vyčasí. Úsmev na tvári nám však vyčaril otvorený bufet. Dali sme tureckú kávu. Prišla v miniatúrnej presso šálke. Keby bola ešte o trochu silnejšia a hustejšia, bola by to ortuť. Zaliali sme to poctivým pohárom domácej rakije a zajedli raňajkami. Hor sa do výšin!
Bolo pred nami 1700 výškových metrov na najvyšší vrchol pohoria Prokletije - Maja Jezerec.
Spočiatku to šlo dobre, z lesa sme rýchlo vyšli. Potom sa začal chodník vinúť v kamennej doline, stále to šlo. Keď sa objavili suťoviská, začala miznúť značka. Až zmizla úplne. Prišlo na hľadanie značky v navigácii a prvú skratku cez žľab a skalné bralo. Nebolo to ťažké, ale bez batoha nabaleného na týždeň by to šlo ľahšie.
Pozítivne bolo, že hoci sa mračilo a cez hory sa prevaľovali oblaky, nepršalo.
Odvtedy sa stala navigácia a kamenní mužíci našimi vernými priateľmi. Po prekonaní sledu suťovisiek, pochybných cestičiek a náhodných odbočiek sme prišli na miesto, kde v mape svietil výkričník. V približne 15-metrovom komíne viselo oceľové lano, ktoré vzbudzovalo všeličo, ale dôveru rozhodne nie. Borháky boli vytrhané. S batohmi sme sa celkom potrápili, kým sme sa dostali hore.
Krátko nato sme sa ocitli na hrebeni, prekonali krátku lezeckú pasáž a zastali na Maji Jezerec. Odmenou nám bol výhľad na krásne oblaky, ktoré nás obklopovali na dosah ruky. Blúdenie spôsobilo, že nám výstup trval až osem hodín.
Začali sme hľadať cestu dole, čo sa ukázalo náročnejšie, ako sme si mysleli.
Keď miestami hmla zmizla, zbadali sme, akým zrázom dole pôjdeme. Opäť sme prišli na miesta s výkričníkmi, tentoraz však oceľové laná chýbali. Zišli by sa. Krásny strmý žľab, ktorý bol sčasti suťoviskom a sčasti blatovým zrázom nás preveril. Nasledovali skalné pasáže, kde bolo potrebné regulérne zliezať. S ubúdajúcimi silami a pribúdali hodiny a začalo nás obklopovať šero.
Schádzanie nám pre komplikovaný terén trvalo dlho. Po výživnej chôdzi potme s čelovkami cez rozlámané vápencové údolie čoraz častejšie prerývané hľadaním cesty sme pred desiatou našli malú trávnatú hoľu, kde sme rozložili stany.
Na niektorých bolo vidno, že po 13tich hodinách majú dosť, najviac asi na frflajúcom Mirovi.
Pri varení večere sme zistili, že lacno kúpený varič nefunguje, a tak sme všetci varili na pepe. Fungovalo to pomerne dobre. Len sa nám rýchlo míňala voda. Podľa pôvodného plánu sme chceli prísť až k plesám ďalej v doline.

Slnko zažiarilo, tváre zrazu tiež
Hoci sme sa poniektorí pre poriadne jamy a kamene pod karimatkou veľmi nevyspali, ráno sme na to rýchlo zabudli. Prebudili sme sa do slnečného rána. Pod bezoblačnou modrou oblohou vôkol nás žiarili takmer snehobiele vápencové veže. Všetky boľačky boli razom tatam.
Sledujúc mužíkov sme sa postupne prepracovali na štandardnú udržiavanú značku. Postupne sme obchádzali plesá. Väčšina z nich bola takmer úplne vyschnutá. Na konci doliny našťastie boli aj nevyschnuté. Posledné z nich sme využili na doplnenie vody aj ľadový kúpeľ. Opäť sa zlepšila nálada. Krátko nato sme prešli cez takmer naoko takmer nebadateľnú hranicu s Čiernou Horou a razom sa zmenil ráz krajiny. Pribudli borovice a postupne sme vošli do lesa. Odhadovať dĺžku trasy nebolo ľahké, ale rátaním vrstevníc sme zrazu zistili, že sme sa pomerne blízko salaša Zastan Karaula, kde sme chceli spať. Tešili sme sa na pivo a čerstvý syr, ale salaš bol zničený a opustený. Bol tam však prameň a to sa počíta. Tento deň bol kratší, kráčali sme len približne 4-5 hodín. Rozložili sme sa preto na lúke. Hrejivé slnko bolo v hlbokej doline rýchlo preč a podchvíľou sa každý prisúval k ohňu pri varení večere. Koho nezahrial oheň, ani jedlo, musel si pomôcť pálenkou. Môj odhad je, že v noci bolo okolo nuly.

Strmo, strmšie, ale nakoniec dole
Mrazivé ráno urýchlilo raňajky aj zbalenie stanov. Stále v tieni, cez širokú dolinu sme začali stúpať do sedla Cafa e Valbones. Keď sa ide do kopca, neraz má láka namiesto serpentín zvoliť strmšiu cestu. Obvykle sa značka vinie miernejšie. Tentoraz mi cesta veľmi sadla. Najprv sme váhali, či neblúdime, ale postupne sme pochopili, že jednoducho ide tak strmo hore, ako sa len dá. Orientáciu do uľahčilo. Po úpätí sme sa postupne dostali do slnkom zaliateho nižšie položeného sedla. Vtedy sme sa ocitli na náhornej plošine vo výške približne 2000 mnm. Pre mňa a myslím si, že aj pre ostatných, to bolo aj najmagickejšie miesto počas celej túry. Hranicu lesa tvorili sýto zelené, nariedko roztrúsené borovice. Vôkol nás horské lúky obrastené hustými trsmi trávy s dlhými steblami. Miestami drobné ihličnaté kry. Z bujnej trávy do výšky čneli vápencové bralá. Malo to čaro.
Touto malebnou krajinou sme veľmi miernou, ba až oddychovou cestou prišli do sedla Cafa e Valbones. Je presne na hranici medzi Čiernou Horou a Albánskom.
Kúsok pod nami sme stretli partiu holandských turistov. Kúsok sme ešte kráčali s ruksakmi. Na vrchol Maja Rosit sme sa rozhodli vybehnúť bez nich. Teplo nám bolo dosť, niektorí sa aj trochu spiekli. Lahodný polhodinový výstup na vrchol naľahko bol veľmi príjemný. Za tie panorámy a celé Prokletije ako na dlani to stálo.
Hoci sme pôvodne plánovali ešte ďalšie dva dni túry, časovo nám to už nevychádzalo. Prvý deň bol totiž dlhší, ako sme boli odhadovali a nestihli sme prejsť celú trasu. Sklz sme už nedohnali, a tak nám nezostávalo nič iné, ako zísť dole. Súvrcholie Kolata sme si pozreli len z diaľky. Možno nabudúce...
Zostup nebol až taký zlý ako sme čakali a cestou bol salaš, tentoraz otvorený. Po druhej runde piva nás bača zadarmo ponúkol čerstvým kravským syrom. Občerstvení sme doslova zbehli zvyšné výškové metre až do Valbony, kde sme si nakoniec našli ubytovanie. Bol to "camping", čo v miestnom ponímaní znamenalo, že sme si mohli za malý poplatok rozložiť stany v záhrade pri rodinnom dome. Privítala nás milá domáca. Ponúkla nás koláčmi, pivom. Poskytla nám varič a atmosféru dotváralo čerstvo vyliahnuté šteňa, ktoré bolo roztopaš sama. Pojedli sme, posedeli, zosumarizovali. Túra nám trvala približne 10 hodín.

Od horských zážitkov za poznávacími
Ráno nás opäť zobudilo hravé šteňa. Peši sme prešli na kraj dediny, kde nám chalaniská v miestnej reštaurácii vybavili odvoz do najbližšieho mesta - Bajram Curri. Obchodného ducha majú Albánci v krvi, len častým problémom je jazyková bariéra. Pri čakaní na odvoz sme boli svedkami prípravy na grilovania. Chlapík doniesol čerstvo zabitú ovcu, z ktorej ešte kvapkala krv. Spolu s chalaniskom ju nabodli na veľký ražeň. Pomocou klieští ražňom prerazili ovci lebku. Potom vzali zo zeme špinavý drôt, ktorým jej zviazali nohy. Zostáva len veriť, že to všetko oheň vypáli.
Rýchlosťou 30 km/h natlačení ako sardinky - vzadu sme sedeli štyria -, nás previezli do Bajram Curri. Rozhodli sme sa ešte navštíviť mesto, ktoré je starobylou regionálnou križovatkou. Prizren bol kedysi hlavným mestom srbskej ríše, v novodobej histórii je jedným zo symbolov albánskeho oslobodneckého hnutia.
Cestou do Prizrenu na juhu Kosova sme si všimli, že tabule miest sú síce dvojjazyčné, ale srbské názvy miest boli zastriekané čiernou farbou. Politika a národnostné napätie boli azda najviac hmatateľné v samotnom Prizrene. Desiatky starých mešít z čias osmanskej nadvlády sa tam miesia so starými pravoslávnymi kostolmi. Nad mestom čnie majestátna pôvodne srbská pevnosť, kde neskôr postavili mešitu. Mnohé miestne kostoly boli poškodené, či vypálené v roku 2004, keď v Kosove vypukli rozsiahle albánske nepokoje. Na druhej strane, päť rokov predtým srbská armáda zrovnala so zemou najväčšie múzeum albánskeho oslobodeneckého hnutia.
Faktom zostáva, že mesto má svoje historické čaro, s Prištinou úplne neporovnateľné. Páčilo sa nám a neboli sme sami. Po meste sa prechádzali skupinky turistov. Miestni už na nich boli zvyknutí, čo nám vyhovovalo. Ovládali tu jazyky, dobre varili a pri historických pamiatkach boli vysvetlivky, hoci niekedy len v albánčine.
Nasledovala len cesta domov cez Prištinu, kde sme nasadli na lietadlo domov.

Dobre bolo. Na západný Balkán rád prídem opäť.
Miro, Majo, vďaka za naplánovanie výletu.

-hajo-