Kurz lezenia ladov

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

ŠTVRTOK - 5.2. 2015

V januári som sa prihlásila na kurz lezenia ľadov organizovaný Horoškolou Encián. Bola som veľmi zvedavá aké z toho budem mať dojmy a ako mi to pôjde, i keď som už mala ako také informácie od chalanov, ktorí absolvovali kurz rok pred tým.
Štvrtok poobede som došla k Tomášovej robote, kde ma nabral a ďalej sme  pokračovali vyzdvihnúť ďalšieho člena našej posádky. Toho som zatiaľ nepoznala, ale hneď prvé stretnutie pri Poluse pobavilo. Volal sa Peťo a kým sme stihli nabrať Mareka na Chopku pod Srdiečkom, tak som už vedela, že v Peťovej výbave na lezenie ľadov sa nachádza 14 šróbov do ľadu a to šesť 19 cm, šesť 15 cm a dve tzv. moralovky(ako by Kosťo povedal) 13 cm dlhé. Peťo sa dôkladne staral o to, aby sme už hádam nikdy nezabudli na to, že koľko šróbov obsahuje jeho výbava, ale na druhej strane sa mi páčilo jeho zanietenie pre vec a v neposlednej rade radosť, ktorú z toho má.
Zaparkovali sme pod lanovkou Hrebienok v Starom Smokovci. Peťo sa celkom ponáhľal, aby stihol poslednú lanovku, lebo mal ťažký 15 kilový batoh, samozrejme plný šróbov do ľadu. Veď ich bolo veľa a niečo predsa váži už 14 ks šróbov do ľadu. Tak sme mu nebránili v tom, aby stihol lanovku a tým pádom sme sa na tomto mieste rozdelili. My sme sa vkľude prezliekli, vystrojili a vyrazili smer Zamkovského chata. Na Hrebienku sa od nás odpojil Marek, lebo ho bolelo koleno a tak mal tempo namydleného blesku, lebo veď keď má človek problém s kolenom tak ide rýchlejšie. Takéto tempo mi asi nikdy nehrozí, ale aj pomaly sa dá kade, tade dostať. :) Tomáš sa ku mne pridal, lebo aj on pociťoval nejaké neduhy zdravia. Pomaly vychutnávajúc si nočnú krajinu okolo nás zaliatu mesačným svitom sme sa aj my blížili na chatu. V diaľke na úpätí kopca sme videli čelovku, ktorá svojou intenzitou vypaľovala dieru v lese. Áno, bol to Peťo, ale po chvíľke tam zrazu blikali dve svetielka a nechápali sme, že kto je ten ďalší. Veď Marek by si nesvieti na cestu, keď tak pekne žiari Mesiac. Pokračovali sme ďalej a ani sme sa nenazdali bolo pri nás druhé svetielko z čelovky. Do tváre sme absolútne nevideli. Len sme sa dozvedeli od kurzistky, že sa snaží nájsť litrovú fľašu Metaxy, ktorú niekde cestou vytratili inštruktori. Nevedeli sme jej s týmto problémom pomôcť a tak sme pobavení pokračovali ďalej. Začínala som byť celkom hladná a priamo úmerne s tým sa zvyšovala nedočkavosť, že kde je už konečne chata. Asi okolo 21:00 sme aj my dorazili na chatu. Vošli sme dnu, zhodili veci a rýchlo zbehli ku stolu k večery. Najedla som sa dosýta a aj niečo naviac, lebo na chate varia geniálne a na porciách nešetria. Večer sa už ubiehal vtipnými rozhovormi, popri ktorých sa točila fľaša s horcom. Najviac ma pobavil asi príbeh o tom ako sa dostali naši inštruktori na chatu. Oduševnene nám porozprávali(zvyšok to už počul asi xy-krát) ako ťažko sa šlo na chatu a aký heroický výkon podali. Podľa ich príbehu som vyrozumela, že Peťo musel ísť drvivú väčšinu cesty pomaly po štyroch, lebo z neznámych dôvodov sa mu šmýkalo a stále padal. Najviac to zavŕšili tým, že asi 200 metrov od chaty volali Kosťovi, aby im zavolal horskáčov, lebo oni sa nevedia dostať na chatu, hrozne sa im totiž šmýkalo a stále strácali rovnováhu. Aj keď už Stano tlačil Peťa do kopca, tak stále sa im nedarilo dosiahnuť chatu.  Nakoniec to samozrejme zvládli aj napriek komplikáciám, ale bohužiaľ pri urputnom boji s kopcom vytratili fľašu Metaxy. Vzniknutú stratu sme sa snažili vykryť našimi zásobami, lebo veď sa treba starať o našich inštruktorov. :)


PIATOK - 6.2. 2015

Na druhý deň ráno sme sa rozdelili na dve skupinky. Prvá bola oznažená ako Profi skupinka a druhá, v ktorej som bola aj ja boli začiatočníci. V prvej skupinke boli chalani s Katkou a Peťom, keďže už absolvovali raz kurz a vybrali sa liezť ľad hore nad chatu cestou smerom na Terinku. Zvyšok šiel na Trenažér, ladík asi 10 minúť dole pod chatou. Prišli sme k nemu a boli sme oboznámení so základnými informáciami ohľadom vybavenia a technikou kladenia nôh a sekania zbraňami do ľadu. Našu skupinku tvorilo celkom rôznorodé a veselé spektrum ľudí, takže bolo veselo. Kosťo natiahol prvú líniu a časom sa k nemu pridali aj ďalší. Celkom dlho trvalo kým sa naša početná skupina rozhýbala a ľudia sa začali efektívne prestriedavať na jednotlivých cestách, ale náladu mi to nekazilo. Bola som predsa v krásnych horách a aj počasie nám prialo. Jedinou nevýhodou bolo to, že sme boli v lese, tak som cítila viac chlad. Kým som čakala na rad, tak som sa ohrievala na malých kúskoch kam presvitalo slnko alebo som vybehla na značenú cestu a rozhliadala sa po okolí. Bola som len trochu nervózna kvôli Profi skupine, lebo sa nám medzičasom ozvala cez vysielačku, že sa k nám pripojí časť. Sype sa im tam totiž veľa snehu do cesty a je to tam nestabilné a nevhodné na lezenie. Ešte sa rozdelili na trio Katka, Marek a Tomáš, ktoré malo pokračovať ďalej na Terinku. Keď im už druhý krát volali, tak sa neozývali. Nebola som z toho síce nadšená, ale je pravda že keď sa človek hýbe tak nemusí počuť vysielačku.
Pomaly sa predo mnou skracoval rad ľudí, ktorí si skúšali lezenie na ľade a ja som sa blížila k svojej prvej skúsenosti tohto typu. Začínala som byť nervózna z toho. Nevedela som si ani predstaviť , že ako bude/nebude držať ľad, či to bude veľmi fyzicky náročne zabiť do neho mačky a zbrane a či až tak nie. Bolo mi jasné, že to bude náročnejšie ako klasické lezenie, ale nevedela som až do akej miery. Milo ma prekvapilo, že medzičasom došli chalani s Katkou a boli v poriadku. Len mi prišli trošku horšie naladení. Nemala som veľmi času zisťovať, čo sa dialo, lebo som už konečne šla liezť. Prvá cesta bola veľmi neistá. Ničomu som neverila, že ma udrží tak som postupovala pomaly a rozvážne. Veľmi mi krehli prsty v rukaviciach, tak aj preto som musela častejšie oddychovať, aby som si zahriala ruky. Nakoniec som sa aj ja pridala medzi tých, ktorí vyliezli danú líniu. Veľmi ma potešilo, že som to zvládla. Ďalej som šla okúsiť cestu, ktorá mala na viacerých miestach kolmé pasáže. Páčila sa mi rôznorodosť tejto cestičky. Na vrchu sa nachádzala časť, na ktorej si každý skúšal svoje schopnosti, lebo ľadu tu už ubudlo, poprípade sa čo to strhlo pri pokusoch o jej zdolanie a bol to asi dvojmetrový kolmý úsek. Po tejto ceste som šla skúsiť líniu kde sa chalani akurát vystriedali. Zachádzala do kúta a celá bola zvláštne naklonená, ale išlo to. Na záver sme sa všetci presunuli k ceste, ktorá bola zo všetkých najťažšia, ale tým, že sme tu boli ako poslední tak sme tu mali už vytvorené diery od zbraní a pohodlne sme si tu mohli pozakladať aj tie naše. Vedľa nás si dvojica chalanov (známi inštruktorov) ťahala veľmi zaujímavú cestu. Už aj hluchý počul, že je to tam skoro všetko duté a teda to nebude pevné. Veľmi namotivovaný prvolezec v snahe nájsť v tom pevný vstup pre mačky prekopával ľadovú škrupinu skrz, poprípade strhával kusy ľadu. Samozrejme si pri svojom nadšení zabudol so sebou vziať expresky, tak sa po ne ešte raz vrátil. Cestu si vo vyššej pasáži spestril aj kosodrevinovou vsuvkou, cez ktorú sa ani neviem ako prehadil. Páčilo sa mi, že aj tento náklad si vedel plnými dúškami vychutnať a keď bol spúšťaný tak si celú cestu pochvaľoval, očividne sa nevedel dočkať toho, keď ju okúsi aj jeho spolulezec. :)
Potom ako sme sa všetci postriedali na cestách sme sa cca po 15:00 vrátili na chatu. Tu sme pokračovali vo všakovakých rozhovoroch a po večeri sme mali prednášku o lavínach. Mierne unavení po dni plnom zážitkov to dalo riadnu prácu sa udržať v bdelom stave, ale odmenou za to boli podrobné informácie o problematike lavín. Aj napriek tomu, že sa mi to nie vždy podarilo, tak som po prednáške mala pocit, že mám hlavu ako glóbus a už žiadna ďalšia informácia sa do nej nezmestí. Aj ďalší večer sa uberal veselými debatami a situačným humorom. Atmosféru nám dopĺňalo to, že vždy medzi 21:00 a 22:00 vypli prúd a svietilo sa čelovkami, či petrolejkami na stoloch.


SOBOTA - 7.2. 2015

Ďalšie ráno sme sa už nedelili na skupinky, ale všetci sme sa vydali k ľadopádu, ktorý navštívila predchádzajúci deň Profi skupinka, ale podmienky im nedovolili ho okúsiť. Počasie nám zasa prialo a hádam bolo až príliš pekne. Vďaka tomu, že ešte nemám slnečné okuliare, tak moje oči celkom trpeli. Pod ľadopádom sme si po skupinkách vydupali v snehu terasy, aby sme si mali kde zložiť veci. Nasledovala tu ďalšia edukatívna vložka, kde nám menej znalým ozrejmili prácu s Pips-om a tí najväčší nadšenci boli zakopaní aj pod sneh.  
Celkom dlho sme čakali na cestu, keďže sme boli veľká skupina. Čas sme si preto krátili skúšaním zavŕtať si šrób do ľadu a ozrejmovali sme si techniku aj povestného zľaňovania cez šrób, tak aby tam neostala ani šlingňa. Niekedy poobede ako poslední sme sa aj my dostali na rad. Moja posledná cesta sa mi veľmi nepozdávala, teda neverila som dvojke, ktorá ma istila. Zase na mne bolo vysvetľované ako sa má istiť a plus ani nie uprostred bolo potrebné počkať, aby sa prehodili ističi, lebo sa liezlo na dvojičkách, ktoré boli spojené uzlom. Tak aj dopadol celý môj pokus a niekde v polke som to vzdala, ale nevadí. Deň to bol aj napriek tomu veľmi pekný a strávený v nádhernom prostredí Vysokých Tatier. Návrat na chatu bol zas niekedy okolo 15:00. Na chate sa zasa rozprúdila veselá vrava a pomaly sme sa presunuli k večeru, kde sa už vybrali gitary a spievalo sa. Bol to veľmi príjemný večer len ma skoro zalomilo, tak som to nesilila a šla si pospať.


NEDEĽA - 8.2. 2015

Posledné ráno sme sa zobudili do krásnej zasneženej krajiny. Pribudlo zopár čísiel snehu a stále ho váľalo. Kvôli tomu bolo jasné, že si v ten deň už nezalezieme. Pomaly sme sa dobalili a začali schádzať o niečo skôr ako Tomáš a Marek, ktorí boli na skialpoch. Milo ma prekvapilo, že som s Peťom prichádzala už k spodnej stanici lanovky Hrebienok a až vtedy nás dobehli chalani na lyžiach. Nalodili sme sa do auta, kde nám ešte naložil box, ktorý sa nedal zavrieť. Nakoniec sa to, ale podarilo a v snehovej víchrici sme vyrazili smer domov.


Najlepšia hláška, ktorá na kurze vznikla bola. Vznikla keď sa lezúcemu chalanovi nedarilo v lezení a zo zeme sa mu dostalo takémuto povzbudeniu.: "Nepičuj a umri ako chlap."  :)