Hochschwab

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Výlet na zaslúžený Hochschwab :)



Plán akcie bol jasný prejsť časť hrebeňa v Hochschwab groupe dostať sa ním na hlavný a najvyšší vrchol pohoria Hochschwab 2 277 m n. m. a prenocovať vo Winteraume na miestnej chate. Tak sme sa v jeden krásny decembrový víkend v zložení Mirko, Marek a Ja(Bison) vybrali smer Hochschwab.  Ja som brala auto, čo bola pre mňa síce menej známa skúsenosť, ale tešila som sa na ňu. Aj pre zvyšné osadenstvo to nebola obvyklá voľba vodiča a auta, preto ich pobavil pohľad na malú kompaktnú C3, ktorá na nás už čakala v piatok podvečer na parkovisku, aby sme mohli vyraziť. Po úspešnom naložení sa s jedným batohom vo vnútri sme konečne mohli vyraziť smer prvé úbytko, ktoré bolo neďaleko lyžiarskeho strediska Stuhleck.

Úbytko celkom pobavilo, najskôr sme ho nevedeli nájsť, tak sme prešli cez kemp pre karavany kde bol vstup zakázaný, odkiaľ sme už videli naše ubytovanie, ale delil nás od neho živý plot. V plote sme našli slabé miesto, cez ktoré sme sa všetci úspešne predrali. Celý čas za nami ostávali do oka bijúce stopy v zamrznutom trávniku, tak sme sa tešili z toho, že na nás budú mať domáci peknú spomienku. Ubytovanie tvorili drevené chatičky poskladané z OSB dosiek, takže tam bol počuť každý krok, ale to nám nepokazilo večer, ktorý sme si spríjemnili ochutnávkou miestnych pivných špecialít. Tie sme našťastie stihli kúpiť v Bille, ktorá zatvárala tak tri minúty potom ako sme z nej vyšli, tzv. s prehľadom. Vďaka tenkým stenám som mala celú noc pocit, že nám niekto chodí po chatke, ale aj napriek tomu sa dalo vyspať. Keďže náš východzí bod na túru bol vzdialený ešte 45 min cesty od prvého úbytka, tak sme si ráno privstali. Mirko bol nadšený miestnou kuchynkou, ktorú využil aj večer pred tým na pripravenie svojho povestného syrového taniera a stretol tam Rakúšanov, na ktorých bol že vraj vtipný pohľad, lebo sa nevedeli nabažiť “Wurst-ov“.


Popis túry.


Nakoniec sme sa dobalili a vyrazili smer Seewiesen odkiaľ sa začínala túra z 1 248 m n. m. Na parkovisku sme urobili ešte posledné úpravy, dobalili batohy a konečne začali stúpať smer hrebeň a vrch Hochschwab.


Momentka s C3. :)


Nevedela som sa dočkať snehu, ktorého v nižších polohách nebolo veľa, ale za to sa tu našli šikovne umiestnené a hlavne skryté plôšky ľadu, aby bol výstup veselší a to som ešte nevedela, že toho ľadu bude viacej. Konečne sme vyšli na prvý kopček z našej túry po cca 500 výškových metroch a ukázal sa nám pohľad na zvlnený hrebeň. Vyrušili sme pri tom rodinku kamzíkov, ktoré utiekli samozrejme smerom do strmých skalných brál, kde by sa človek odvážil len s lanom a horolezeckou výbavou a odtiaľ nás už z bezpečia sledovali, čo tam vlastne hľadáme a mienime. My sme teda pokračovali v skúmaní terénu v snahe odhadnúť, čo nás asi čaká a neminie. Kopce sa zdali byť na prvý pohľad rozsiahle a oblé, nie veľmi skalnaté, skôr také holiny a pastviny. Skalné zrázy sa rozprestierali hlavne na južnú stranu smerom do doliny Dullwitz. Čo nás nepotešilo bol prvotný odhad, že budeme musieť toho veľa nastúpať a zostúpať, lebo hrebeň napriek svojmu pastvinovému charakteru bol docela členitý a tvorilo ho množstvo kopčekov. Hoc som dúfala, že už uvidíme Hochschwab niekde v diaľave, ale ešte sa tak neudialo. Tak sme pokračovali ďalej sprevádzaní krásnym slnečným počasím úplne atypickým pre Horoklub, ale aspoň nám miestami fúkalo inak by sme už boli fakt nesvoji. Cestu nám spríjemňovali časté vyfúkané ľadové plochy, pri ktorých som sa naučila, že sa mám vyhýbať mierne nažltlým miestam, ale ani to mi nepomohol, aby som aspoň raz nepadla na zadok. :)


Prvá časť hrebeňa. Ešte nie je vidieť Hochschwab.


Počas našej cesty  sme objavili tak rozsiahle pláne, že by sa na nich dal bez problémov zahrať hoc aj futbal. Jedine by mohol nastať problém keby sa lopta prekopla už do spomínaných skalných zrázov, no nechcelo by sa mi pre ňu chodiť. Naozaj to bol pre nás nezvyčajný zážitok po tých užších až úplne úzkych skalnatých hrebeňoch, na ktoré sme skôr zvyknutý zo Slovenska. Po už slušnej ceste sa nám prvý krát naskytol pohľad na Hochschwab. Veľmi ma to potešilo, až tak že som si neuvedomila jeho modrastý nádych, ktorý prezrádzal len toľko, že náš cieľ je ešte celkom ďaleko. Ďalej sme pokračovali rozsiahlymi planinami, pričom sme na našej ceste zistil to, že nemusíme vystúpať na všetky kopčeky na hrebeni, väčšina z nich sa totiž traverzovala. Prešli sme teda ešte ďalšími pohupmi a traverzami a naskytol sa nám ďalší pohľad na Hochschwab, ktorý nám odkryl ďalšiu časť cesty kadiaľ by sme mali pokračovať. Ako Mirko správne skonštatoval vyzeralo to ako keby niekto zobral plastelinu a zmačkol ju. Takže, sa nám zase raz naskytol pohľad aký sme nečakali a pred nami sa rozkladali zvláštne tvarované pahorky ako keby veľká sila stlačila horu dokopy a toto bolo miesto kde sa hrebeň vrásnil, lebo nemal, kde inde uniknúť. Našu cestu nám nesťažovali len plné batohy, ale aj nepríjemný terén, ktorý trebalo miestami prešľapávať a miestami si dávať pozor, aby sme nepopadali na zadky.


Typický profil hrebeňa, a la planina o veľkosti futbalového ihriska s krásnym zľadovateným povrchom. :)


Tak sme si, konečne dali pauzu na obed. Kde som doplnila energiu a odľahčila batoh, očividne som na tom popracovala usilovnejšie ako chalani. Nikdy nepochopím toto rozdielne spaľovanie, ale po doplnení energie, tak ako každý potreboval sme vyrazili ďalej. Mali sme v hlave dilemu, či budeme pokračovať na pravo alebo skúsime pahorok, ktorý nám stál v ceste obísť zľava. Nakoniec sme sa rozhodli, že nebudeme vymýšľať a pôjdeme po značke i keď tá sa mierne odkláňala od našeho cieľa  a tak sme obišli pahorok z prava. Vyšli sme do sedla, kde sa nám zrazu stratila cesta z dohľadu, ale po chvíľkovom hľadaní sme zistili, že cesta prudko zostupuje dole, čo nás vôbec nepotešilo. Tak sme si museli zostúpať vyše 100 metrov, aby sme ďalších 200 zasa vyšli hore, pričom sme už celkom cítili tých skoro 10 km, čo sme mali za sebou. Vyšli sme konečne spomínaných 200 metrov a tu sme stretli Rakúsky párik. Boli sme radi, že nás čaká už prešlapaná cesta a hádam aj pohľad na vrchnú chatu Schiestelhaus, ktorú som už nedočkavo ako len ja dokážem vyzerala a od ktorej je to už len kúsok na vrchol Hochschwab. Bohužiaľ chatu sme ešte nezazreli. Po chvíli sme došli k rázcestníku informujúceho o tom, že chata je ešte pol hodiny cesty. Na tomto mieste mi už začala dochádzať nálada a batoh mal už pre mňa pocitovo hádam aj 100 kíl. Začínala som uvažovať aj nad tým, že chalanov počkám na Schiestelhaus-e, aby som si oddýchla a nabrala sily ešte na zostup na spodnú chatu, kde sme plánovali prespať. Asi okolo 15:00 sa nám podarilo objaviť a prísť na vrchnú chatu, kde po povedaní mojich myšlienok nahlas ma chalani presvedčili vyliezť na vrchol, za čo som im vďačná. Naskýtal sa nám, ale problém ako ďalej, lebo na vrchnej chate nebola piecka a slnko sa už skláňalo nad obzor. Dlho sme, ale nerozmýšľali nechali sme batohy na chate a odľahčení sme sa vybrali konečne na posledný výšlap a celkom rýchlo a rezko sme boli hore na Hochschwab-e. Ani výbeh na vrchol nám nevyriešil náš problém, či ostať na chate bez piecky alebo zostupovať za šera a tmy dole. Nemali sme totiž ani varič. Musím, ale pochváliť winteraum na vrchnej chate, z ktorého je luxusný skoro panoramatický pohľad na krajinu cez obrovské okno tvoriace vlastne jednu stenu miestnosti.


Konečne horná chata Schiestelhaus!!!



Kríííž! Sme šťastní a spokojní... :)



Tak po bojovej porade sme sa rozhodli predsa len zostúpiť dole na Voistalerhutte. Trochu som sa obávala koľko mi ostáva síl po celom dni na ťažko terigajúc sa po ľade a snehu, ale nakoniec výbeh bez batohu vo mne prebudil viac síl ako som dúfala a tak sme nemuseli veľa krát stáť ako som sa vyhrážala chalanom. Zostup bol už viac typický podmienkam na aké sme zvyknutý, neľahko cez kadejako naskladané skaly s naviatým snehom, ktorý sa kde tu do hĺbky prepadával. Ešte za šera sa nám podarilo zísť tento strmý zostup, pod ktorým sme si dali pauzičku, čajík a nasadili sme čelovky. Mala som požičanú Tomášovu čelovku a cítila som sa ako keby som niesla reflektor na čele. Rovnakú mal aj Marek, tak nám svetlo určite nechýbalo. Mirko bol uprostred, lebo na čelovku zabudol, ale svetla bolo aj pre troch z týchto reflektorov. :) Celkom rýchlo sme sa dostali na Voistalerhutte, kde sme objavili dvojicu Rakúšanov, ktorý fajčili v chatke. V priebehu večera už fajčili vonku, slušne som ich o to požiadala a mali z toho veselo, dôvod bol prostý…

My sme boli šťastní, že sme došli kam sme mali pôvodne v pláne a teplé jedlo urobené na piecke bolo naozaj zaslúžené. Trochu dlhšie to síce trvalo, lebo na chatke nebola voda a bolo potrebné najskôr natopiť sneh. Chvíle čakania nám pomohla prečkať mirkova marhuľka. Marek bohužiaľ v tej chvíli zistil, že si zabudol ploskačku na parapete úbytka, kde sme spali prvú noc. Večer plynul a prebiehal vo veselej vrave.

Na druhý deň sa mi zasa raz ako prvej už nechcelo ležať, tak som vstala a šla som preskúmať okolie. Boli sme vo veľmi peknej dolinke obklopenej skalnými bralami skoro zo všetkých strán. Dokonca bolo z chatky vidieť aj Hochschwab. Pri tom pohľade som si uvedomila, že z neho na chatku to bola ešte pekná vzdialenosť a aj celkom vysoko sa týčil.


Ranný pohľad z Voistalerhutte smerom na Hochschwab.


Časom sa prebrali chalani a spoločne sme si natopili sneh na pitie a niečo po 10:00 vyrazili dolu dolinou smerom do Seewiesen. Nemilo sme si uvedomovali, že parkujeme o 300 výškových metrov ako nás vypľuje turistický chodník, po ktorom sme šli. Chalani mali v pláne, že sa stopom dostaneme hore, teda stačilo keď sa ja dostanem hore. Keď už sme vchádzali do dediny, tak bolo na mne veľmi dobre vidieť, že ma vôbec nie je do stopovania. Bohužiaľ, s touto činnosťou nie som veľmi stotožnená. Prišli sme do dediny na autobusovú zástavku, pri ktorej bolo aj parkovisko. Šla som si vybrať veci kým Mirko stopoval pri ceste a medzičasom vyšiel z miestneho pohostinstva starší rakúsky párik. Tým som sa skúsila prihovoriť, samozrejme angličtina na takýchto miestach je úplne zbytočná. Doteraz mi je záhadou ako sme sa pochopili, keďže moja nemčina ešte nie je hodná sveta a ich rakúsky akcent celej situácii tiež veľmi nepomáhal, ale nakoniec pochopili, že máme auto hore na parkovisku a z túry nás to vyhodilo tam dole. Tak ma nabrali, vyhodili ma pri aute, ja som potom dole nabrala chalanov a šli sme smer zachrániť marekovu ploskačku!

Pôvodne sme síce rozmýšľali, že sa zastavíme a rozhliadneme po Mariazeli, ale po zistení straty ploskačky boli priority jasne stanovené. :) Prišli sme na úbytko, kde v nedeľu poobede nikoho nebolo, ale keďže si Marek nechal ploskaňu z vonka na parapete, tak nebol problém sa k nej dostať. Záchrana prebehla úspešne a tak sme nasadli do auta a vyrazili smer Bratislava. Úspešne sme prišli do Bratislavy plný nových zážitkov a dobrej nálady z výdatného víkendu. Aj napriek strastiam a únave bola túra krásna a výlet plný nových poznaní, skúseností a hlavne dobrej nálady! :)


Bizon