Pirinským a vardarským Macedónskom

Itinerár Záznam z akcie Fotogaléria Účasť

Záznam z akcie

Vyrážame na cesty
Po dvojročnej odmlke sme sa rozhodli vydať opäť do Bulharska. Vtedy sme boli v pohorí Rila, na plánovaný Pirin nám už nezostali sily. Krásne mramorovo-žulové pohorie sme však mali stále na pamäti a rozhodli sme sa, že z výlet Bulharska spojíme s návštevou macedónskych hôr a miest. 10. júna sme teda vyrazili na cesty v zostave ja, Majo, Miro, Maťo, Romana a Slanča. Maťo bol nováčik – prvý raz na dlhšom pochode – ale nezľakol sa výzvy a obstál dobre.
Predchádzala tomu trochu hektická príprava, keďže sme mali všetci pomerne napätý program. Samozrejme, nesmela chýbať príjemná pracovníčka železníc, ktorá rada skomplikovala nakupovanie lístkov. Vopred som si všetko overil sám i na infolinke železníc a naivne som dúfal, že pri okienku to bude už len formalita. Teta mi síce radila zle, ale zato bola aspoň neochotná. Lístky som nakoniec kupoval tak, že som jej na internete našiel presné spojenie, diktoval hraničné prechody, pretože podľa nej to spojenie neexistovalo. Lístky stáli slušný obnos, vďakou mi bol skysnutý ksicht tetjo pani. Máme radi štátne železnice.


Pripravení vyraziť.

Napriek týmto komplikáciám sme v dobrej nálade nastúpili do vlaku. Najprv sme cestovali do Viedne, tam sme prestúpili na vlak do Belehradu. Rovnako ako pred dvoma rokmi, fascinovalo nás nedozierne kukuričné polia a mňa osobne aj zdanlivo nekonečné množstvo rezňov, ktoré mal Miro so sebou. Čas sme si krátili študovaním základných bulharských a macedónskych výrazov, aby sme neboli po opustení vlaku úplne stratení.

Času sme mali dosť, srbské koľajnice boli v zlom stave a vysoká teplota im určite tiež nepomáhala, miestami šli rýchlejšie i cyklisti. Bez problémov sme sa dostali do Belehradu, v nočnom vlaku do Sofie však nastalo sklamanie. Vedúci vozňa bol tentoraz neoblomný a odmietal nám predať akýkoľvek Viniak (legendárne brandy, ktoré zvyknú železničiari v nočných vlakoch skladovať pod sedačkou). Museli sme sa uspokojiť s vlastným šláfdrunkom na privolanie spánku na rozviklaných srbských koľajniciach. Nočná hraničná kontrola bola tentoraz celkom znesiteľná.


V 6-miestnom kupé je aj kúsok tesno, ale nálada bola dobrá.

Sobota
Prichádzajúc ráno do Sofie sme zistili, že pôvodne plánovaný autobus do Banska už nestíhame. Trochu sme blúdili po autobusovej stanici, dopravcov bolo viacero, okienok tiež. Nakoniec sme však veľmi dlho nečakali a onedlho nás už viezol autobus na juh smerom k horám. Fascinovali nás hodiny, na ktorých striedavo pribúdal, ubúdal čas, aj sa nulovali. Zázrak. Účastníci posledného výletu do Bulharska cestou do sedla Predel už spoznávali masív Rily a v diaľke sa tiež jagal hrebeň Pirinu. Ako som dúfal, v Bansku pri stanici postával ochotný taxikár, ktorý nás mikrobusom doviezol až priamo k smerovníku.
Zrazu nastal ten známy moment, keď sa človek dlhšie len vezie a zrazu sa má pokračovať v ceste peši, a ešte aj s batohom. Človeku sa nechce, batoh je mu priťažký, nesie plno vody a ide na hrebeň, takže spravidla poriadne do kopca, okrem toho bolo samozrejme cez 30°C.


Prvé metre sú najťažšie, v poradí Rila.

Podľa prvého smerovníka to malo byť na chatu Javorov len 2 hodiny. Najprv nás štvalo, že smerovníky majú zväčša doškiabané časy a sú takmer nečitateľné. Niekto to však spáchal s opravneným hnevom, časy na smerovníkoch s realitou súviseli len okrajovo. Ani sa mi nechcelo veriť, keď sa kde nič, tu nič zrazu spoza stromov vynorila chata. Nemohli sme si nechať ujsť povestný bulharský bop (chutná fažuľová polievka), okoštovali sme aj miestne víno, z ktorého nám cestou do kopca dobre pulzovali hlavy. Keďže sme mali dobrý čas, rozhodli sme sa od chaty pokračovať ešte trochu vyššie do neďalekej útulne. Útulňa bola sčasti poškodená, jedna stena sa čiastočne zosypala dnu, ale chajda držala pokope.



Časť sa usídlila na povale a my s tenkými spacákmi sme sa spratali na prične dnu. Myslel som si, že dvere na útulni udržia vnútri trochu tepla, ale boli to pozbíjané laty dokopy a nemali ani pánty. V princípe to dvere neboli, jednako som drevený výtvor vložil do vchodu, len tak, pre dobrý pocit. V noci som si spytoval svedomie. Zobral som si tenký starý spacák, legendárny Light Star, aby som nemusel ťahať ťažší, a tak som drkotal zubami a v duchu nadával. Útechou mi bolo, že noc bola ozaj chladná, výška takmer 1900 mnm robila tiež svoje, skrátka bola nám zima všetkým, len niektorým viac.

Nedeľa
Nemám rád vstávanie na tón ručiaceho budíka, ale ešte lepšie je, keď vás zobudia ľudia. Najprv som počul tichšiu vravu, postupne sa hlasy pridávali a silneli. Keď som na ďalší spánok rezignoval, tak som nazrel pred útulňu, kde sa hmýrila skupinka približne 10 ľudí a ďalší pribúdali. Určite poznáte tie hrozivo pozitívne ranné typy, ktoré si radi privstanú a prekypujú žoviálnou vravou hneď po zobudení. Presne takíto sa rozložili po lavičkách i zemi všade okolo útulne a vyslovene schuti konverzovali, elán im rozhodne nechýbal.


Cestou boli krásne plesá.

Po raňajkách sme sa vydali na cestu hore dolinou, cesta ubiehala pomaly, ale bolo to malebné. Striedali sa lúky, plesá a ostrovy kosodreviny. Ako sa ukázalo, značka v tomto pohorí išla väčšinou celkom priamo hore a nebola veľmi udržiavaná. Rástla cez ňu bujná kosodrevina, ktorá uvoľňovala kúdoly peľu. Ráno nám bolo jasné, že na najvyšší bod našej trasy, vrch Vichren, je to ešte o 1000 výškových metrov. Keď sme už stáli na hrebeni, razom sme mali ľahšie nohy. Vedeli sme, že nás čaká krásna trasa.







Mramorové vrcholy odrážali lúče slnka a voda pôsobiaca na pórovitý kameň na ňom vytvorila riasy. Príkre kuželovité vrcholy ponúkali krásne výhľady a veľmi príjemne sa nám po nich kráčalo. Kráčali sme prevažne priamo po hrebeni, ktorý bol jemne exponovaný, akoby stvorený na turistiku. Stojí tiež za zmienku, že názov pohoria sa neodvíja od najvyššieho vrchu. Naopak, vrch Pirin je nižši vrchol na okraji pohoria. Názov má údajne pôvod v mene slovanského boha Perúna.



Cestou sme narazili na malebnú vysokohorskú útulňu priamo na hrebeni, bola skvele zariadená a určite by stálo za to niekedy v nej stráviť noc. Po adrelínovej skratke cez ploché platne sme sa dostali na hlavný hrebeň. V tejto časti je natiahnuté oceľové lano a značka ide ozaj priamo po hrane, odtiaľto pochádzajú aj známe fotky, ktorými sa Pirin preslávil. Lano nejde až na vrchol, čo bolo v strmom teréne pri strete s turistami v protismere trochu nepríjemné. Nebolo to náročné, ale predsalen, človek si je menej istý a pohyblivý s veľkým batohom na chrbte. Onedlho sme už stáli na vrchu Kamenica a pred nami žiaril Vichren. Nevyzeralo to ďaleko.


Vichren nás už čakal.

Naše nadšenie rýchlo schladilo mramorové suťovisko. Priamo stredom, kolmo nadol išla značka, vôbec sa s tým nepárali. Po krátkej pauze sme vyrazili na takmer 3-tisícový vrchol. Značka bola tentoraz zreteľná, viedla cez jemne naklonenú skalnú špáru.


Doobedné vrcholy už za nami, blížime sa k vrcholu.

Miestami bolo treba i trochu liezť, stúpanie bolo zábavné. Po polhodine sme stáli na vrchole. Aj keď bolo pomerne ostré slnko, vietor nás nekompromisne presvedčil, že sme vysoko. Posilnenie a prípitky boli na mieste, na vrchole bolo dokopy asi 15 ľudí. Zhodli sme sa, že si musíme vyrobiť nálepky, aby sme nabudúce mohli tiež po našej návšteve nechať nejakú pamiatku.



Cesta z Vichrenu bola jasná – zísť dole 1000 výškových metrov na rovnomennú chatu. V sedle pod vrcholom nás nepríjemne prekvapil smerovník hlásiaci 2h 40min na chatu. Nedôverujúc miestnemu značeniu sme radšej spýtali strýcov, s ktorými sme sa celý deň striedavo obiehali na reálne trvanie zostupu. Ubezpečovali nás, že do hodinky to stihneme, čo nás naplnilo energiou na cestu. Po hodine sme boli nižšie, ale rozhodne nie na chate. Ani po 2 hodinách sme na chate neboli. Čakajúc na pomalších členov sme znova stretli strýcov. Zrazu si uvedomili, do akého omylu nás uviedli a časové odhady prehodnotili. Po príkrych lúkach sme sa dostali až na vyčnievajúce rebro, odkiaľ už bolo vidno chatu. Trasa sa zdala krátka, ale v ceste nám znova stál skvelý tandem – suťovisko a bujná kosodrevina. Značka sa strácala, miestami sme šli skôr podľa pocitu. Miro a Maťovi sa suťovisko ozaj nepáčilo, veď kto by ho už mal rád, a v ich tvárach sa snúbila únava a znechutenie. Napokon, niet sa čo čudovať, uznajte sami. Po krásnom hrebeni a súvislom skalnatom chodníku, ktorý vďaka drsnej hornine dokonale držal podrážky sme sa dostali do zosúvajúcich sa suťovísk vidiac chatu. Tá sa približovala len veľmi pomaly, čo je aj pre skúseného turistu po dlhom dni ťažká psychická skúška.
Keď sme sa konečne dostali na Chatu Virchren, Majo ma privítal s oroseným pivom v ruke. Na podobné detaily sa nezabúda, chutilo ako nikdy. Keď som si vybaloval na ubikácii veci, uvedomil som si, že napriek opaľovaciemu krému mám spálené celé ruky vrátane zápästia chrbta dlane. Nielen to, aj keď som si niekoľkokrát hovoril, že po minulom výlete v Bulharsku sa tomu musím vyhnúť, spálil som si lýtka, aj kolenné jamky. Nemusím hovoriť, aká je to radosť, keď potom človeku po spálených nohách stekajú kropaje slaného potu a zasychajúc červenú kožu ešte viac dráždia.
Zhodli sme sa, že máme veľa zásob, a tak sme najprv odjedli niečo zo svojho a potom zablúdili do miestnej reštaurácie. Svieži šopský šalát nám vyčaril úsmev na perách a na viečka mi začala sadať únava. Odobral som sa na izbu, zvyšok partie sa ale živo bavil, vraj videli a počuli počas bulharskej veselice kadečo.


Približne 10-kilová miestna mačka.


Masív Vichrenu za nami.

Pondelok
Vedeli sme, že doobedie 3. dňa sa bude niesť v znamení postupného stúpania do sedla, potom nás čaká kratší hrebeň a nakoniec krátky zostup k útulni. Dúfali sme, že to bude pomerne jednoduchý deň, trpko sme sa mýlili. Dolina bola príjemná, mala úplne tatranský nádych. Keď sa pozriete na fotky, okolitá krajina je takmer nerozoznanie od našich veľhôr.





Plesá, kosodrevinu a skupinky vysmiatych turistov vystriedali skalné morény popretkávané snehovými poliami. Mám rád skalné polia a chodníčky.  Nemám rád blúdenie cez skalné polia po neupravenom chodníku s 20-kilovým batohom neustále hľadajúc značku. Úľavom som si vydýchol, až keď sme už boli v sedle a videli sme pred nami spomínaný hrebeň.


Už sme konečne v sedle.

Spálené ruky a nohy sa mi ďalej opekali, krémovanie nepomáhalo ani predtým, ani teraz. O to viac nás potešilo, že spálené nohy nám začali škriabať nepríjemné pichľavé kriaky, ktoré sme dôverne poznali z Rily. Chodník neraz širký sotva 20cm neponúkal akýkoľvek priestor na obídenie tejto drapľavej pliagy, a tak sme niektorí kliali ako pohani.
Pôvodne sme si mysleli, že na konci hrebeňa už len zbehneme kúsok nižšie a budeme pri útulni. Horkýže! Hrebeň bol dlhší ako sme si mysleli a na jeho konci sme v diaľke zazreli vysoko položené sedlo, kam zjavne viedla naša značka. Morálka momentálne poklesla, ale napokon sme prišli do sedla celkom rýchlo. Na samom konci chodníka do sedla sme narazili na snehové pole. Bolo síce strmé, ale krátke, preto som sa podujal cez neho prejsť krížom. Bola to takmer osudová chyba. Po pár krokoch som sa na snehu šmykol a už som sa kĺzal poľom dole. Našťastie som spadol ešte na kraji a podarilo sa mi bez ujmy zabrzdiť na skalách, ale príjemné to rozhodne to nebolo.


V pustatine sa zrazu objavili kone.

Zo sedla sme konečne dostali k útulni, kde bolo jednak celkom plno, a tiež sme už predtým zvažovali, že ak budeme pri útulni skoro (dostali sme sa tam už okolo 4), budeme pokračovať až na Chatu Pirin, údajne vzdialenú len 2 hodiny ďalej peši. Úsmevy nám stuhli, keď sme zbadali smerovník hlásiaci na chatu 3 hodiny a 40 minút. Mirovi sa navyše začala odliepať podrážka, lepiaca páska sa znova ukázala ako nenahraditeľný artikel.


Vysnená útulňa.


Z Rily dôverne známy smerovník značky Pyreneje-Alpy-Peloponéz.

Krátky výšvih do sedla nad útulňou sme zvládli rýchlo, potom sa začal strmý zostup po skalách a snehu. Onedlho sme už stáli na lúkach a pasienkoch, pokrývajúcich dlhú dolinu po celej svojej šírke. Spočiatku som sa tešil, že dlhý zostup absolvujeme v mäkkom teréne a šetríme tak kolená, potom som však zmenil názor. Cesta sa strácala v spleti fekálií, potokov a bola nekonečná. Ku koncu to už pre mňa bol boj sám proti sebe a chata nie a nie sa objaviť. Začala ma bolieť ľavá noha, musel som spomaliť. Po takmer 13-hodinovej túre, pred 9 večer už za šera sme sa dostali na chatu. Pôvodne mala túra trvať 8,5 hodiny, aj touto cestou ďakujeme bulharskému značeniu.


Snehové polia pri zostupe.


Rozľahlá dolina cestou na chatu.

Keď sme sa spamätali z únavy, prišli sme do jedálne, kde vládla bujará nálada, ľudia tancovali na najväčšie disko hity 70-tych rokov, hýrila tam skupina Talianov v stredných rokoch. Chatár bol pravý strýco a veselá kopa. Síce nemal pre Mira lepilllo, ale poskytol nám ubytovanie, jedlo i pitie. Čevapčiči boli jedlé, čaj odmietal priniesť, lebo to vraj pijú len deti (v tom čase bolo vonku odhadom asi 12°C). Doniesol zato prazvláštne víno a veľmi ho sklamalo, že sme nechceli rakiju. Videli sme, že domáci i Taliani si na rakiji pochutnávajú, napokon sme si ju teda objednali tiež. Chatárovi pri tejto žiadosti okamžite zasvietili očká a na chvíľu zmizol. O chvíľu sa objavil so 6 pohármi, decovými. Mysleli sme si, že prinesie nejakú lokálnu pálenku, prekvapil nás mastikou/ouzom, ťažko posúdiť. Každý, kto pil túto aromatickú alkoholickú pomstu vie, čo nás čakalo. Viskózny decák smradľavých tekutých pelendrekov preveril každého z nás, nedal sa zapiť, ani zajesť, intenzívna chuť prerážala všetko.


Chata Pirin.

Utorok
Schádzanie do Melnika bolo dlhšie ako sme predpokladali, našťastie sme si cez noc celkom dobre oddýchli, dlhšie pospali. Cez malé pahorky sme postupovali vpred, spočiatku prevažne v lese. Rovnako ako pred 2 rokmi v Rile, okolitý listnatý les bol zavádzajúci.


Povestný maďarský zvar na Mirovej topánke.


Skoro ako v pralese.

Na Slovensku obdobná vegetácia rastie o 500 výškových metrov nižšie, tu sme boli stále ešte úrovni hrebeňa Malej Fatry a Melnik bol hlboko pod nami. Les plný horských plodov a vyľakaných čried kráv onedlho vystriedali suchšie a redšie dubové háje. Oblačnosť zostala za nami a slnko začalo neľútostne pražiť. S klesaním pribúdalo množstvo ciest a križovatiek. Na križovatkách sme sa väčšinou na chvíľu rozdelili a 2-3 z nás išli hľadať značku. Ten, kto našiel cestou so značkou zavolal za sebou ostatných. Fungovalo nám to dobre, až kým nam to na jednej križovatke nevyšlo.
Na prašnom rázcestí som sa vydal po ceste vpravo hľadať značku. Cesta bola široká a bol som presvedčený, že by mohla byť správna. Keď som ani po pár sto metroch značku nevidel, vrátil som sa na miesto, kde sme sa rozdelili. Šibol som to skratkou v tieni, lebo spálené ruky mi pod slnkom horeli jedna radosť. Na mieste, kde sa rozdelili nikto nebol, ani vpravo, ani vľavo. Prešiel som sa cestou vľavo, ani tam nikoho nebolo. V hájoch sa zdvihol svištiaci vietor, na moje volanie nikto neodpovedal, mobily vypnuté. Chvíľu som dumal, potom som si pomyslel, že sme sa nejako museli obísť a skupina sa asi pohla ďalej. Nevediac, či sa vydať vpravo alebo vľavo, pustil som sa cez háj stredom, rovno dole. Z príkreho zrázu som sa dostal na širokú prašnú cestu. Pokračoval som po nej ďalej a v hlave si premietal, ako asi vyzerala trasa značky na mape. Pamätal som si, že sa držala vpravo. Vtedy som ešte mal značku, postupne sa mi úplne stratila. Odbočiek bolo veľa a predo mnou bolo vidno takzvané melnícke pyramídy, pieskovcové kužely v okolí mesta.
Zrazu som mal pocit, že som prešiel nejakú odbočku a keď som sa pozrel dozadu, naozaj doľava z hlavnej cesty odbáčal nenápadný chodník. Smerovník vyblednutý pôsobením ostrého slnka ukazoval na túto cestičku, čo už teda, prečítať sa na ňom nedalo nič. Chodník bol miestami široký, potom zrazu úzky a zrazu sa objavila hnedá značka. Mal som síce ísť po zelenej, ale lepšie ako nič. Naďabil som ešte na niekoľko smerovníkov, ale vidno na nich nebolo opäť vôbec nič. Zrazu som sa ocitol v háji u spustnutého opusteného obydlia. Bola to križovatka s viacerými smerovníkmi. Po chvíli som si všimol, že nejaký dobrodinec na vybletnuté smerovníky, z ktorých sa nedalo vyčítať nič, vyryl kľúčom drobným písmom pôvodné nápisy. Oba smery však ukazovali na Melnik. Potvrdila sa moja intuícia, že treba ísť doprava. V tom teple mi ani veľmi nechutilo jesť, a tak som zjedol len zopár ďatlí a vodou som radšej šetril, nevediac, aká dlhá cesta je predo mnou. Po pár minútach chôdze som sa ocitol na kraji pieskovcových brál a bolo mi jasné, že musím pokračovať nižšie, smerom k potoku. Ten mi akosi utkvel v pamäti z mapy. Keď som sa dostal k potoku, tušil som, že nejdem zle, cesta však bola tajomná. Očividne bola málo používaná a miestami sa mi strácala, značku som opäť nevedel nájsť. Chodník viackrát križoval potok a bol hojne rozgniavený dobytkom. Koľká radosť mi razom kolotala v žilách, keď som sa dostal z potoka von na širokú prašnú cestu!
Onedlho som zazrel prvé domy. Veril som, že som sa dostal do Melnika. Keď som prišiel na hlavnú cestu, dopravná značka bola nekompromisná – Melnik je ešte 3 kilometre po asfaltke doprava. Našťastie som stopol dodávku, ktorá ma do mestačka odviezla. Pomyslel som si, že autobus ďalej smerom do Macedónska už asi nestihneme. Vošiel som do prvého hotela, ktorý som zazrel. Napriek snahe vo všetkých jazykoch mi nevedeli povedať, koľko by stálo prenocovanie, ani mi nijako poradiť. Dal som sa do reči s dvoma turistami z Nemecka, ale oni, ani nikto z miestnych mi nevedeli povedať, ako fungujú miestne spoje.
Rozhodol som sa zastaviť v malom hoteli s vinárňou na prízemí, kde som si mohol aj nabiť mobil. Nahlásil som polohu zvyšku skupiny a zistil som, že sa práve predierajú bludiskom tiež v blízkosti potoka, ako ja predtým, neskôr som však zistil, že vyšli z lesa ešte ďalej od Melnika ako ja. Personál bol príjemný, ale debatovať sa im veľmi nechcelo. Vidiac, ako všetci posedávajú na terase, vzal som si pohár miestneho výborného vína tiež von a pri cigarile som sa s nimi dal do reči. Keď ma videli vonku, zrazu boli ochotnejší, spravili mi cenu na ubytovanie, a tiež som sa dozvedel veľa o spojoch v Melniku. Snažil som sa zistiť čo najviac, keď ma zrazu upozornili, že telefón nabíjajúci sa vnútri zvoní. Majovi so skupinou sa podarilo zhodou náhod akurát natrafiť na autobus, už v ňom sedeli a smerovali do Melníka. Neuveriteľné šťastie! Keď som pristúpil do mikrobusu a pridal sa k ostatným, hneď sme sa začali smiať, že takéto veci sa nestávajú každý deň. Autobus smeroval do mesta Sandanski, kde sme prestúpili na autobus do Vladovoegradu.
Vo Vladovoegrade nás čakalo trpké sklamanie. Z toho mesta neďaleko hraníc nešiel do Macedónska žiaden autobus. Radili nám ísť do Sofie a odtiaľ do Skopje. Práve bol pristavený autobus do Sofie a museli sme sa okamžite rozhodnúť. Povedali sme si, že do Sofie je to ďaleko a skúsime to inak. Na vlakovej stanici sme zistili, že ani žiadnym vlakom sa do Macedónska nedostaneme. Dali sme sa teda do reči s taxikármi. Po krátkej porade a pohľade na mapu sme sa zhodli, že zoberieme ich ponuku a za smiešnych 7€ na osobu sa necháme odviezť do 50 km vzdialeného macedónskeho mesta Delčevo.
Rozdelili sme sa do 2 taxíkov a vyrazili. Náš šofér neustále telefonoval, bolo mu veselo a jeho auto/vrak vydávalo cestou do kopca podivné zvuky. Zrazu sme videli zastaviť druhý taxík na odpočívadle, Romana si fotila scenériu. Nášmu vodičovi stále svietilo slnko do očí a mal na to skvelú fintu – neboli to ani slnečné okuliare, ani vyklápacia clona nad hlavou. Proti slnku nastavoval ľavú ruku. Na hraniciach sme čakali pomerne dlho. Okrem rozpadnutých budov tam bola mačka s natiahnutým sáčkom cez hlavu a početní unudení colníci. Začali sa kochať vrakom, v ktorom sme sedeli a vysvetlovať taxikárovi, že jeho pneumatiky asi už na jazdenie nie sú vhodné. My sme len čakali, ako to skončí, našťastie dobre. Na macedónskej hranici to nebolo len tak a Majo si užil rozhovor i prehľadávanie ruksaku.
Po prechode cez hranicu nám udreli do očí dve veci. Jednak všadeprítomné vlajky, a tiež čistota a relatívny poriadok. Keď sme vystupovali v Delčeve, parky polievali závlahy a mesto bolo čisté. Začali sme hľadať hotel a až po jeho návšteve sme zistili, že v meste je len jeden. Chvíľka napätia však pomohla po návrate na recepeciu hotela sa nám podarilo získať ubytovanie za lepšiu cenu. V peknom hoteli aj s raňajkami sme zaplatili 11 eur na osobu. Po dlhom dni nám poriadne vyhladlo a na radu recepčnej sme išli vyskúšať macedónsku kuchyňu. V reštaurácii sme si dlho nevedeli vybrať a čašník hovoril len po macedónsky. Napokon sme sa rozhodli dať si všetko. Doniesol nám misu obsahujúcu všetky druhy mäsa, čo ponúkali, k tomu hranolky a hrianky so syrom. Bolo to výborné a pochutnávali sme si na lahodnom červenom víne z juhu krajiny, nemohol chýbať šalát. Rozprávkovo sme sa najedli! Bol to dlhý deň plný zážitkov.

Streda
Ráno sme zistili nepríjemnú vec. V Macedónsku, na rozdiel od Bulharska, nie je časový posun, takže sme si zbytočne hodinu privstali. Nikde sme nevideli upozornenie a nevedeli sme, či sa mobily prestavili samy, alebo nie. Na raňajkách sme boli sami a zriadenec hotela, ktorý vyzeral ako zápasník, sa okolo nás motkal s dobráckym úsmevom. Zhruba po 20 minútach priniesol praženice so slovami: „Sorry for late, I had to cook myself, the woman didn´t arrive.“ Nevadí, bolo to chutné, akurát sme sa načakali.
Išli sme s pocitom istoty na autobusovú stanicu, na naše prekvapenie nebola tam, kde nám miestni ukazovali. Bola o dosť ďalej. Pri pokladnici nás dosť zaujala uroveň zabezpečenia lístkov. Nielenže bol k lístku automaticky pripnutý pokladničný blok, na každý lístok dal zriadenec trojo pečiatok a podpis. Na takto zabezpečené lístky sme sa pozerali s nemým obdivom i smiechom. Vodič si ich len letargicky obzrel a okraj natrhol, čím sa kontrola lístkov skončila. Cestou do Bitoly sme sa kochali obrobenými poliami, vinicami a krásnym vardarským údolím. Úsmev na perách nám brali len početné hrbolaté obchádzky a rozostavané cesty. V Bitole sme nastúpili do taxíkov a odviezli sa do obce Niže Pole, odkiaľ sme mali začať výstup na pohorie Pelister.
Teplo bolo neskutočné a sprvu sa nám do kopca veľmi nechcelo. V popise cesty som sa dočítal, že tú majú rásť až dvojmetrové paprade, čo mi nešlo do hlavy. Na tabuli písali, že tu pramení mnoho potokov, ale pohorie vyzeralo veľmi suché. I zrazu sme sa dostali do húštiny, kde ozaj rástli paprade, lesné jahody, čučoriedky a pomedzi borievka a suchomilná vegetácia.


Z húštin sa dostávame na hole...


... a bralá.

Zvláštna kombinácia, ktorej by jeden neveril. Cestou sme narazili na niekoľko studničiek, padli vhod. Večer sme sa dostali až ku Golemu Jezeru a zistili sme, že chata ja zatvorená. Až tak to neprekážalo, aspoň sme odjedli zo zásob. Chata bola 2200 m.n.m. vysoko a v noci sa celkom ochladilo.


Zavretá chata.

Štvrtok
Na druhej strane sme sa vďaka tomu ráno za 20min dostali na hrebeň a užívali si krásne výhľady. Okolo nás boli trávnaté vrchy s menšími skalnými bralami, trochu pripomínali Malú Fatru. Po ľavici sa rozpriestieralo rozľahlé Prespanské jazero, pred nami najvyšší vrch pohoria Pelister, Pelister.




Prespanské jazero.


V pozadí vrchol Pelister.


Na vrchole.

Vymysleli sme si samozrejme niekoľko skratiek, aby sme si cestu trochu okorenili. Na vrchole bola anténa, niekoľko budov a osamelý správca objektu. Po obede sme sa dostali do žulových polí a hrebeň sa začal postupne zvažovať nadol. Značku robil zas nejaký humorista, išla dosť náhodne a miestami bola alibisticky nabitá nejaká kramľa alebo oceľové lano, aby sa nepovedalo.


Hole vystriedali skaly.







Kým v skalách sme nadávali a jemne sa motkali, keď sme vošli do vegetácie, bolo to ešte horšie. Chodník sa strácal v pichľavej hustici miestnych burín, hmyzu bolo neúrekom a človek si sotva videl pod nohy. Aby som nezabudol, naša cestička bola zapísaná v UNESCO a turisticky veľmi vyhľadávaná. Nuž, proti gustu žiaden dišputát.

Boli sme radi, keď sme už stáli na vrchu zjazdovky, ktorá bola blízko civilizácie. Chceli sme prespať v útulni, tá však vyhorela a okolo nej bol na macedónske pomery neobvyklý neporiadok. Najprv sme si mysleli, že sme niekde inde, aj vďaka skvelým mapám. Mapa, ktorú som mal ja, oficiálna mapa národného parku, miestami viac pripomínala viac mapu Stredozeme ako dielo kartografov. Miestna mapa zas bola tak divne natočená a zvláštne schématická, neodrážala realitu a boli v nej staré údaje (pripomínala skvelé mapy, ktoré nájdete v bratislavskom lesoparku). Do toho sa miešali staré a nové smerovníky. Rozhodli sme sa ísť nižšie a hľadať nocľah inde.
Dostali sme sa však na otvorené priestranstvo a neďaleko už bola cesta a veľký hotel. S Majom sme sa teda vybrali zistiť do hotela viac. Recepčný bol stelesnením prefíkanosti. Čudoval sa, prečo nespíme vo vyhorenej chate, potom nám odporučil zložiť hlavy v blízkosti hotela, lebo je to vraj bezpečné. Zdalo sa nám to divné, čo asi bolo vidno, a tak nám začal hovoriť, že v okolí hotela chodia na kontroly pracovníci národného parku a stanovanie je zakázané. Bolo to však nové nariadenie, a vraj kontroly nechodievajú v noci, ale ktovie. Potom nám poradil ísť spať na chatu, z ktorej sme ráno vyrazili, áno, na tú zatvorenú a 8 hodín cesty ďaleko. Zaklincoval to hláškou, že vonku by sme ajtak nemali spať, lebo sa tam pohybujú nebezpečné divé zvieratá. Očividne nás chcel dostať do hotela, alebo nám niečo v tejto podivuhodnej konverzácii unikalo.
Zaumienili sme si nájsť si nejakú ľahu nižšie v doline. Popri potoku sme sa na chvíľu dostali do chrapaždín, aké sú každému riadnemu členovi Horoklubu dôverne známe, ale cesta sa zrazu rozšírila. Našli sme si peknú plošinku neďaleko potoka. Už od hotela Maťo mrnčal, celý plán so spaním vonku sa mu nepáčil, asi sa bál zvieratiek. Bolo nám veselo a okolo sa začali zhlukovať svätojánske mušky. Boli ich desiatky a niektoré sa nebáli pristáť priamo na nás. Vtom Miro zopakoval, že medvede nie sú sranda (však boli nakreslené aj v mape!). Spravili sme pokus a dali sme smeti a zvyšky jedla do jedného sáčku ďalej od ležoviska.


Úplná idyla!

Piatok
Ráno sme našli veci nedotknuté, osobne si myslím, že po týždni turistiky sa okolo nás držala taká pachová stopa, že akékoľvek divé zviera sa zľaklo a radšej nás obišlo. Keď sme zišli do dediny Magarevo, podarilo sa nám pomerne rýchlo zohnať taxík a dostať sa do Bitoly, kde sme presadli na autobus do Ohridu. Bol to predpotopný autobus. Cítili sme každé zaradenie rýchlosti v tomto pojazdnom vraku, motor neuveriteľne hučal aj v interiéri, vo vzduchu bolo cítiť dym a hrboľatá cesta dotvárala celkovú atmosféru. Museli sme sa presunúť cez hornatú oblasť k Ohridskému jazeru. Bol to okraj pohoria Galičica, ktorý nášmu autobusu robil problémy. Pôvodne som plánoval zájsť aj do tohto pohoria, ale bolo dobrých 30°C a ďalšie dni sa malo ešte viac otepliť. Berúc do úvahy, že Galičica je nižšie položené, vyprahnuté pohorie, je nám teplo, chceme si oddýchnuť a Mirovi sa rozliepajú topánky, zhodli sme sa, že oddych v meste bude najvhodnejšie riešenie.
Keď sme vystupovali z autubusu, strhol sa krik. Pri zábradlí na kraji stanice sa zhromaždili miestni ponúkajúci ubytovanie a jačali na nás ceny a ponuky, čo im hrdlá stačili. Vybrali sme si priebojnú pani, ktorá ponúkala aj wifi. Druhej miestnej sa to však nepáčilo a takmer sa o nás obe dámy pobili. Pani si nás odchytila, básnila o super ubytovaní. Realita bola trochu iná, ubytovanie bolo síce dobre situované, ale kúpelňa bola v hroznom stave, wifi signál slabý a v kuchyni nebol žiaden riad. Síce nás to nepotešilo, ale predstava hľadania ubytovania v tom teple s veľkým batohom len tak naslepo bola ešte horšia a cena bola nízka.
Ohrid je malebné mesto pri nádhernom jazere, ktoré je tak veľké, že pripomína more. Je napájané podzemnými prameňmi, a tak aj v najväčšom teple ponúka osviežujúcu priezračnú vodu a je plné rýb. Okrem toho sme videli krásne historické pamiatky, vychutnali si miestne jedlá a spravili si výborný grécky šalát. Večer sa rozbehol a ráno bolo ťažké. Teraz sme mali namierené do Skopje.











Sobota
Cestou v autobuse sme obdivovali majestátne vrcholy pohoria Mavrovo. Toto pohorie sa rozpriestiera na hranici Albánska a Macedónska a leží tu aj najvyšší vrch Macedónska, Mont Korab. V okolí Mavrova a Gostivaru žije aj prevažná väčšina etnických Albáncov, ktorí tvoria takmer tretinu populácie Macedónska. Nesúc si v pamäti rôzne články, príbehy a dojmy cestovateľov som očakával iný ráz krajiny a sídel. Na moje prekvapenie sa oblasť od zvyšku krajiny veľmi nelíšila, boli tu len početnejšie minarety. Isto by sa oplatilo do týchto oblastí pozrieť aj hlbšie.
Pooobede sme sa dostali do Skopje, kde bolo ešte väčšie teplo ako všade predtým. Zablúdili sme do reštaurácie a Mirovi sa podarilo rýchlo nájsť neďaleký hostel. Ubytovanie to bolo lacné a celkom pekné. Podvečer sme sa vydali do pevnosti na pahorku. Hneď nás zaujalo, že macedónske vlajky sú všade. Na každej veži, pahorku, námestí, jednoducho všade. Všadeprítomné boli aj sochy. Len v centre by ste narátali niekoľko sôch jazdcov aspoň 10 a veľa ďalších. Mesto pôsobilo dosť gýčovo, korunovala to obrovská socha jazdca v centre na vysokom podstavci, okolo ktorej bola fontána a rôznofarebné svetlá. Dosť ma pobavilo, že historicky sa tváriace podstavce, respektíve stĺpy boli väčšie ako samotné sochy.
Navštívili sme aj mešite, ktorá bola uzaj krásna a obkolesoval ju malebný park. Potom sme okoštovali miestnu rakiju, tentoraz bola tekvicová, stačilo raz.
Tešili sme sa hlavne na povestné miestne jedlá. Ochutnali sme tavče gravče, ktoré nám veľmi chutili, tiež sme okoštovali pinďura a ďalšie chuťovky.








Najbombastickejšia socha v Skopje.

Nedeľa
Rozhodli sme sa navštíviť múzeá. Boli v nich veľmi dôrazní bezpečnostní pracovníci a určený smer prehliadky. V prvom múzeu som to ešte prijal, ale keď nám v múzeu modernej histórie povedali, že prehliadka je možná len v organizovanej skupiny, stratil som trpezlivosť. Podujali sme sa radšej vyviezť lanovkou na pahorok  nad mestom, kde postavili obrovský kovový kríž. Bolo neskutočné teplo, našťastie sme sa viezli klimatizovaným autobusom. Z nejakého dôvodu boli všetky autobuse Skopje dvojposchodové, čo ma na Balkáne celkom prekvapilo.


Poriadny podstavec musí byť.





Večer sme sa pobrali na nočný autobus do Belehradu. Pochutnávali sme na na rakiji a po dvoch hodinách sme zastali na hranici. Srbskí colníci boli nabrúsení a dvojicu Rumunov podrobne kontrolovali mimo autobusu, pozerali sa aj do batožiny. Po prechode cez hranici sme začali driemať a precitli sme na prvej zastávke v Srbsku, myslím, že to bolo v oblasti Preševa. Autobus nezastal na nástupišti, ale vedľa neho, pretože na obrubníkoch mali opreté hlavy desiatky migrantov. Boli približne 2 hodiny v noci a po príchode autobusu sa skupiny ľudí zobudili. Ďalšia skupina miestnych sa začala tlačiť do autobusu a šofér si zastal do dverí. Ľudia vystupujúci z autobusu sa predieralo cez tento chaos a vyberali si batožinu. Dav sa živo hmýril okolo autobusu a veru, nebolo mi všetko jedno. Nakoniec pristúpilo len niekoľko Albáncoch a autobus sa pohol ďalej.

Pondelok
Skoro ráno sme docestovali do Belehradu. Neďaleko autobusovej stanici je park, kde sme pre dvoma rokmi trávili sediac na tráve tropické poobedie. Keď sme išli tentoraz okolo, najprv sme si mysleli, že bol v parku nejaký festival. Vtom sme si uvedomili, že park je plný stanov a migrantov. Park bol posiaty ľuďmi ležiacimi na zemi, očividne biednymi. Okolo parku chodila skupina zriadencov, ktorí po plote a vstupných chodníkoch do parku striekali dezinfekciu. Bol to hrozivý pohľad a v tom momente som si uvedomil, že slovenská verejná debata o migrantoch je úplne scestná. Tu bolo problém vidno naživo a nevedel som si predstaviť, ako ho budú Srbi riešiť.
Presunuli sme sa mikrobusu, ktorý nás viezol do Bratislavy. Okrem vodiča sme tam boli len my a vychutnávali sme si približovanie k domovu. Bol som rád, keď sme vystúpili v Bratislave a ukončili takmer 16-hodinovú cestu zo Skopje.
Nakoniec by som chcel poďakovať účastníkom za príjemný výlet, ktorý sme spolu strávili a pevné nervy pri komplikáciách. Romane ďakujem za kvalitnú fotodokumentáciu, bez nej by sme na mnohé krásne výhľady zabudli. A kam o rok, preskúmame ďalšie zákutia Balkánu?
-hajo-




Chalani, díky za bezchybnou organizaci, ať už byla plánovaná nebo improvizovaná. Trasy, přesuny, program - užila jsem si to moc. A tady máte něco ještě pro zajímavost.
                                                                                                              ..::hromada::..